Rozhovor s dirigentom vokálneho súboru Vox Clamantis a špecialistom na gregoriánsky chorál.
Už takmer tri desaťročia vedie renomovaný estónsky súbor Vox Clamantis, známy interpretáciou gregoriánskeho chorálu i súčasnej hudby. V rámci festivalu Viva Musica! vystúpil v Bratislave s programom venovaným 90. narodeninám skladateľa Arva Pärta. Estónsky dirigent a pedagóg Jaan-Eik Tulve v rozhovore približuje svoju umeleckú víziu, silné prepojenie
s Pärtovou tvorbou aj to, čo môže stará hudba priniesť dnešnému človeku.
Súbor Vox Clamantis vediete od jeho začiatkov. Čo vás priviedlo k jeho založeniu a čo udržiava vaše prepojenie so súborom aj po všetkých tých rokoch?
V 90. rokoch som študoval v Paríži a následne som tam zostal ešte niekoľko rokov pracovať – dirigoval som Gregoriánsky zbor v Paríži, učil som na Parížskom konzervatóriu a venoval sa zároveň aj iným činnostiam. No mal som silnú túžbu založiť vlastný vokálny súbor v Estónsku, a tak som založil v roku 1996 Vox Clamantis. Spočiatku sme spievali len gregoriánsky chorál a stredovekú polyfóniu. Zároveň som oslovil priateľov a rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorí už tento hudobný žáner poznali, aby sa pripojili k súboru.
Čo je hlavnou umeleckou víziou Vox Clamantis? Ako umelecky pristupujete k novým projektom či koncertom?
Väčšinou spievame sakrálnu hudbu. Vždy je pre mňa veľmi dôležité hlavne posolstvo hudby a verím, že práve v tom spočívajú základné hodnoty nášho súboru. Keď pripravujeme nový program, prvým krokom je nájsť jeho formu a tému, teda identifikovať kľúčové prvky, ktoré podporujú celkový koncept. Potom nasleduje výber repertoáru, kladiem si otázku: „Diela ktorých skladateľov by sme mali interpretovať?“ Vždy sa snažím, aby program pôsobil ucelene – hudobne aj duchovne.
Čo podľa Vás odlišuje Vox Clamantis od iných vokálnych skupín?
To, čo nás robí výnimočnými, je náš základ v gregoriánskom choráli. Spievame ho pravidelne a často začíname skúšky spevom z gregoriánskeho repertoáru. Pomáha nám to udržiavať si vokálnu aj duchovnú úroveň.
Hudba, ktorú interpretujete je pomerne komplexná. Ako udržiavate súbor taký súdržný a vyvážený – hudobne aj ako tím?
Naša zostava je veľmi stabilná a zmeny v nej sú zriedkavé. Skúšky máme pravidelne a dá sa povedať, že speváci sa navzájom veľmi dobre poznajú. Vždy sa zameriavame na prácu so zvukom v konkrétnom koncertnom priestore, čo niekedy znamená, že musíme preusporiadať hlasy. Speváci sú na to zvyknutí a pristupujú k tomu veľmi profesionálne a vo výnimočných prípadoch dokonca spievajú úplne iné hlasové party. Keďže veľa cestujeme, udržiavanie dobrej vnútornej atmosféry v súbore je pre nás absolútne kľúčové.
Zdá sa, že priestor, v ktorom spievate, hrá dôležitú úlohu vo vašich vystúpeniach. Pracujete s akustikou rôznych miest, aby ste dotvorili zvuk?
Áno, to je veľmi dôležité. Vždy sa snažíme nájsť najvhodnejšie umiestnenie, kde sa speváci cítia pohodlne a kde sa zvuk najlepšie nesie.
Váš repertoár často smeruje k duchovnej a meditatívnej hudbe. Čo vás na tomto type hudby priťahuje a ako podľa vás oslovuje dnešné publikum?
Od mladosti sa venujem duchovnej hudbe – najmä kresťanskej, hoci sme pripravovali aj programy založené na židovskej tradičnej hudbe. Verím, že duchovné posolstvo je v dnešnom zložitom svete veľmi potrebné a, ako sme videli, publikum naň aj pozitívne reaguje.
Veľa ste sa venovali starej hudbe, najmä gregoriánskemu chorálu a stredovekým dielam. Ako dokážete, že táto starobylá hudba pôsobí živo a zmysluplne aj dnes?
Každá hudba musí byť najprv pochopená samotnými interpretmi – až potom sa s ňou môže spojiť aj publikum. V tomto zmysle nie je rozdiel medzi starou a súčasnou hudbou.
Vox Clamantis má už dlho špeciálne prepojenie s Arvom Pärtom. Ako sa táto spolupráca začala a ako sa vyvíjala v priebehu rokov?
Arvo Pärt sa vždy zaujímal o gregoriánsky chorál, a keď sme zakladali náš súbor, často navštevoval naše koncerty, aby si vypočul túto starobylú duchovnú hudbu. Spoznali sme sa a čoskoro pre nás začal písať hudbu. Arvovu tvorbu veľmi dobre chápem cez optiku gregoriánskeho chorálu – v oboch je najdôležitejší text, okolo ktorého sa všetko točí. Postupom času sa náš vzťah ešte viac prehĺbil a dnes sa stretávame nielen kvôli hudbe, ale aj na osobnej úrovni.
“Každé dielo Arva Pärta, aj to najmenšie, je svojím vlastným svetom.
Vždy sa snažím do toho sveta vstúpiť,pretože je bohatý po každej stránke.”
Hudba Arva Pärta má hlbokú duchovnú atmosféru a jedinečný zmysel pre priestor. Aké je to dirigovať jeho diela so súborom Vox Clamantis? Sú pri tom nejaké výzvy alebo prekvapenia?
Každé dielo Arva Pärta, aj to najmenšie, je svojím vlastným svetom. Vždy sa snažím do toho sveta vstúpiť, pretože je bohatý po každej stránke. Preto je byť súčasťou jeho hudby a dirigovať ju veľkým privilégiom. Hoci niektoré skladby spievame už stovky ráz, nikdy nás neomrzia, lebo vždy znejú nanovo. Verím, že túto sviežosť treba vedome hľadať a človek by sa nikdy nemal hudbou unaviť. Platí to, samozrejme, pre všetky druhy hudby.
Čo podľa vás robí hudbu Arva Pärta výnimočnou a prečo podľa vás stále oslovuje ľudí na celom svete?
Arvo píše svoju hudbu veľmi osobne a úprimne. Dotýka sa univerzálnych existenčných otázok a emócií. Aj keď si ľudia nie sú vedomí svojich vnútorných potrieb alebo sa snažia žiť podľa nejakých pseudo-vzorov, úprimnosť a hĺbka Arvovej hudby otvára ich srdcia. A okrem toho je skutočný génius v pravom zmysle slova.
Sú nejaké Pärtove skladby, ktoré sú vám obzvlášť blízke alebo ktoré sú výnimočné pri interpretácii s vašim súborom?
Nepovedal by som, že existuje dielo, ktoré by ma nechalo chladným. Každé má svoj charakter a hlboko ma zasahuje. Občas niektoré vystúpia do popredia a potom ich vystriedajú iné – ťažko sa to vysvetľuje. Samozrejme, vždy sú to výnimočné chvíle, keď môžeme interpretovať niektoré z Pärtových rozsiahlejších diel, ako napríklad Kanon Pokajanen, Passio alebo Stabat Mater.
V roku 2014 získal Vox Clamantis cenu Grammy za Adam’s Lament. Čo to znamenalo pre súbor? Zmenilo to niečo vo vašom ďalšom pôsobení?
Adam’s Lament je veľmi špeciálne dielo. Arvo použil text svätého Siluána, ktorý obsahuje priamy monológ Adama. Ten monológ spracoval Arvo špeciálne pre Vox Clamantis. Premiérovali sme ho v Istanbule a neskôr nahrali. Získanie Grammy bolo obrovskou poctou – možno znakom kvality pre tých, ktorí súbor ešte nepoznali, ale pre nás je to najmä záväzok: musíme si udržať našu úroveň. Nemyslím si však, že Grammy zásadne zmenila naše životy.
Čo podľa vás urobilo Adam’s Lament výnimočným? Spomínate si na niečo špeciálne z nahrávania alebo prístupu k tejto hudbe?
Ako som spomenul, časť Adam’s Lament Arvo napísal špeciálne pre nás a keďže náš súbor už dobre poznal, hudba nám veľmi prirodzene sadla. Pärt sa dokonca zúčastnil skúšok aj samotného nahrávania. Pracovať s ním je vždy výnimočné, pretože má živý, niekedy aj humorný spôsob, akým vyjadruje význam hudby. Jeho slová sú vždy presné a zároveň obohacujúce.
Poďme k Vášmu koncertu v Bratislave v rámci festivalu Viva Musica! – bola to oslava Pärtovho výročia. Ako ste vyberali skladby pre tento špeciálny večer?
Túto jeseň vydá náš súbor nový album Pärtovej hudby pod značkou ECM. Ústredným dielom je cyklus Sieben Magnificat Antiphonen. Hoci je jeho téma spojená s obdobím adventu, chcel som týmto koncertom predstaviť nový album. Ďalšie skladby zaradené v koncertnom programe, ako Nunc dimittis a And I Heard a Voice…, pochádzali tiež z nového albumu.
Okrem hudby Arva Pärta ste na koncerte interpretovali aj diela amerického skladateľa Davida Langa. Čo vás na jeho tvorbe zaujalo a ako zapadá do koncertného programu postavenom na Pärtovi?
Davida Langa poznáme už viac než desať rokov a jeho hudbu spievame pravidelne. Aj on skladal priamo pre nás. Považujem ho za podobného Pärtovi v tom, že sa taktiež venuje najmä duchovným témam, hoci jeho prístup vychádza z judaizmu. Pre mňa sú však judaizmus a kresťanstvo veľmi blízke. David si píše vlastné texty inšpirované Bibliou a vždy ich spracováva zaujímavým spôsobom. Pärt a Lang majú podobné zmýšľanie aj hudobnú citlivosť, preto ich diela spolu dobre fungujú.
Akú emóciu ste chceli zanechať v publiku po koncerte?
Dúfam, že táto hudba publikum oslovila a že im umožnila znovuobjaviť svoje vnútorné dieťa, ktoré v sebe všetci stále nosíme aj ako dospelí.
_ _ _ _
Jaan-Eik Tulve sa narodil v Tallinne (Estónsko). Po získaní diplomu z dirigovania zboru na Tallinnskom konzervatóriu v roku 1991 sa naučil dirigovať gregoriánsky chorál na Le Conservatoire National Supérieur de Musique et de Danse de Paris (CNSMDP), kde v roku 1993 získal diplom. Následne pracoval na CNSMDP ako asistent Louisa-Marieho Vigneho, ktorý mal rozhodujúci vplyv na jeho hudobný vývoj. Vyučoval tiež mnoho kurzov gregoriánskeho chorálu vo Francúzsku, Belgicku, Taliansku, Nórsku, Škótsku, na Faerských ostrovoch, v Izraeli, Tasmánii, Litve, Fínsku a Estónsku. V roku 1996 nastúpil na miesto učiteľa gregoriánskeho chorálu na Estónskej akadémii hudby a divadla. Jaan-Eik Tulve dirigoval Estónsky filharmonický komorný zbor, Estónsky národný mužský zbor, súbor Hortus Musicus a Tallinnský komorný orchester. V roku 1996, založil súbor Vox Clamantis v Tallinne.
Pripravila: Dominika Semaňáková
Foto: Zdenko Hanout, festival Viva Musica!; archív súboru Vox Clamantis; archív Jaan-Eika Tulveho
