Spevu sa začal venovať ako osemročný a odvtedy je stálou súčasťou jeho života. Zborovú hudbu považuje za vrchol speváckeho umenia, pretože to čo zbor dokáže vytvoriť má podľa neho oveľa väčší potenciál, ako keď spieva spevák sám. Pedagóg, dirigent a bývalý člen vokálneho zoskupenia The King’s Singers – Christopher Gabbitas.
Každý spevák sa k hudbe dostane svojou vlastnou cestou. Aká bolá tá vaša? Ako ste sa dostali k hudbe?
Keď som bol malý, zvykol som chodiť po dome a stále si pospevovať. Okrem toho som veľmi rád počúval s rodičmi rôzne nahrávky. Jednou z mojich obľúbených bola stará kompilácia nahrávok z King’s College v Cambridgi asi zo šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď bol hudobným riaditeľom Sir David Willcocks. Až neskôr som si uvedomil, že na tých nahrávkach je šesť hlasov pôvodnej zostavy The King’s Singers! Zbožňoval som zvuk a kvalitnú hudobnú interpretáciu a moji rodičia si povedali, že by som mal dostať príležitosť spievať. A tak som ako osemročný absolvoval konkurz do chlapčenského zboru katedrály
v Rochesteri. Je to jeden z najstarších zborov v Anglicku – vznikol už v roku 604. Ja som tam začal spievať v roku 1987 a tak sa začala aj moja spevácka kariéra. Každodenným spievaním na bohoslužbách a štúdiom zborovej hudby.
Popri speve ste študovali právo a absolvovali ste aj právnickú prax. Kariéru právnika ste však vymenili za kariéru speváka. Bolo ťažké opustiť právo kvôli hudbe?
Vyštudoval som právo a v rokoch 2001 – 2004 som pracoval pre veľkú advokátsku kanceláriu v Londýne. Ako advokát ešte stále pracujem, pretože to považujem za dôležitý tréning intelektu podobne ako rozvíjanie kreativity spevom. “Ukončiť” kariéru právnika na plný úväzok som sa rozhodol pretože som dostal pozvanie na konkurz do The King’s Singers a mať dva plné úväzky naraz som nezvládal. V konečnom dôsledku však nebolo až také náročné odísť z advokátskej firmy, pretože som vedel, že vždy môžem pracovať ako právny poradca a neskôr sa k právnickej profesii vrátiť. A tak som to aj spravil. Obe smerovania, právo
i spev, sú pre mňa veľmi dôležité.
Zborová hudba je pre mňa vrcholom spevu,
pretože vyžaduje spoluprácu viacerých spevákov.
Stali ste sa teda súčasťou vokálneho zoskupenia The King’s Singers. Čo vás viedlo k tomuto rozhodnutiu?
Nie je to tak veľmi o vašom rozhodnutí. Môžete byť len radi, ak dostanete pozvanie. Veľmi sa mi páčil výberový proces a keď som sa dostal do posledného kola, vedel som, že tú prácu chcem. Keď som napokon dostal ponuku stať sa členom, samozrejme, že som ju prijal.
Je ťažké stať sa členom takého známeho zoskupenia? Ako prebiehal výberový proces?
Väčšinou sú tri kolá. Prvé je kratučké. V priebehu niekoľkých minút sa dá určiť, či má kandidát potenciál alebo jeho hlas vôbec nesedí. Za desať minút je po tom. Druhé kolo vyzerá ako polhodinová skúška, na ktorej už treba vedieť niečo z repertoáru spamäti. V poslednom kole sú zvyčajne dvaja – traja kandidáti a trvá to zhruba pol dňa. Zoskupenie musí zvážiť, či vybraný kandidát aj osobnostne zapadá medzi ostatných, aby si vybrali toho správneho. Takže je to naozaj veľmi veľmi ťažké! No nedá sa na to veľmi pripraviť. Buď ste dosť dobrý hudobník a váš hlas sa tam hodí, alebo nie.
S týmto zoskupením ste cestovali a koncertovali po celom svete. Ktorý koncert vám z toho množstva vystúpení najviac utkvel v pamäti?
Nikdy nezabudnem na môj prvý koncert 5. februára 2004 v Divadle “Grand Théâtre” v Bordeaux. Niekoľkokrát som sa počas vystúpenia pomýlil a bol som z toho zdesený! Moji noví kolegovia však stáli pri mne a pomohli mi to prekonať. Od toho momentu som si užíval každú chvíľu na pódiu. Medzi moje obľúbené koncertné sály patrí napríklad Concertgebouw v Amsterdame, Salle Gaveau v Paríži a Royal Albert Hall v Londýne a mám na ne krásne spomienky. Čo sa týka vtipných príhod, raz sme vystupovali na Azorských ostrovoch na západ od Portugalska v Atlantickom oceáne a počas nášho vystúpenia vletel do sály šváb a lietal podľa našej hudby. Len ťažko sme vtedy vedeli zachovať vážnu tvár a spievať ďalej. Alebo raz sme spievali
v nepoužívanom kameňolome v Maďarsku a tak strašne tam fúkalo, že naša hudba sa niesla všetkými smermi, čiže sme v podstate museli spievať spamäti.
Po štrnástich rokoch ste sa však rozhodli opustiť The King’s Singers. Ako sa vám odchádzalo po tak dlhej dobe?
Nakoniec som s nimi strávil pätnásť rokov a bolo skvelé odísť. Vždy som vedel, že s nimi nestrávim celú svoju kariéru a úprimne, posledné dva – tri roky som sa v podstate nenaučil nič nové. V tom čase som mal veľmi mladých a neskúsených kolegov v The King’s Singers a ja som sa chcel posunúť a pustiť do nových projektov s tým, čo som sa tam naučil. Keď sa raz rozhodnete odniekiaľ odísť, je to pozitívne. Musíte sa pozerať dopredu, nič neľutovať a tešiť sa na nové možnosti. Vždy som chcel ako hudobník rásť a teraz mám na to možnosti.
The King’s Singers majú veľmi nabitý program a veľa času strávia na cestách. Darilo sa vám skĺbiť spevácku kariéru s osobným životom? Čo by ste poradili spevákom, či dirigentom, ktorým sa nedarí nájsť rovnováhu medzi pracovným a osobným životom?
Bolo to veľmi ťažké. Chúďa moja žena bola sama doma s našimi troma deťmi väčšinu roka! Rodina mi neskutočne chýbala a teraz som šťastný, že som doma s nimi. Moja rada pre ostatných hudobníkov je, že treba vždy bojovať o svoju rodinu. V rámci The King’s Singers som bol dlhú dobu jediným otcom a musel som si vybojovať dostatok času doma. Mojim kolegom nevadilo byť neustále na cestách pretože nemali deti, no ja áno. Takže niekedy som musel byť rázny. V konečnom dôsledku, rodina je najdôležitejšia.
Hudba je náročná, pretože cesta k úspechu vedie cez skúsenosť.
Po vašom odchode z The King’s Singers ste sa stali pedagógom na americkej Univerzite v Redlands. Z aktívnej umeleckej dráhy ste prešli na dráhu učiteľskú. Čo vás k tomu viedlo?
Chcel by som všetko, čo som sa naučil, odovzdať zborovým spevákom zajtrajška. Naozaj rád učím dobrých a zanietených študentov. A študenti z Redlands ma naozaj ohromili, keď sme pred pár rokmi s King’s Singers navštívili ich univerzitu. Ich fakulta je jednou z najlepších v Spojených štátoch a študenti učiteľov zbožňujú. Veľmi sa teším, že budem jedným z nich a začnem viesť úplne nový magisterský odbor – Vokálna komorná hudba. Je to jedinečný odbor, kde sa budeme zaoberať hudobným priemyslom aj zborovým spevom. Preto dúfam, že zo strany spevákov bude oň veľký záujem.
Byť učiteľom v dnešnej dobe je pomerne náročná úloha. Akým výzvam podľa vás čelia dnes učitelia hudobnej výchovy?
Myslím, že rovnakým ako hociktorý iný učiteľ. Každý učiteľ chce mať študentov, ktorí budú mať jeho predmet radi a budú chcieť tvrdo pracovať a učiť sa. Hudba je náročná, pretože cesta k úspechu vedie cez skúsenosť. A ako mladý hudobník potrebujete veľa motivácie a energie čo najviac cvičiť a vystupovať, aby ste získali skúsenosti. Mnohí študenti nie sú ochotní venovať hudbe dostatok času a nechcú čakať, kým si vytrénujú hlas. No tí, ktorí sú ochotní venovať hudbe čas, majú veľkú šancu na úspech.
Myslíte si, že je v dnešnom modernom svete miesto pre vokálnu a zborovú hudbu? Prečo je pre deti a mládež dôležité, aby mali skúsenosť so zborovým spevom?
Bez ohľadu na to odkiaľ ste a koľko máte rokov, je pravdepodobné, že spievate. Či sami doma, v aute, v škole, na univerzite, či na verejnosti s ostatnými, spev je jednou zo základných zložiek života, podobne ako reč. Myslím si, že vždy budú na svete milióny ľudí, ktorí sa budú chcieť prejaviť prostredníctvom piesne. Len v Spojených štátoch spieva pravidelne takmer 60 miliónov ľudí.
Aj keď spievajú neprofesionálne, môže im to priniesť tak veľa! Pre deti je zas spev dôležitý z hľadiska vzdelávania, no i zo zdravotného hľadiska. Spev upokojuje a pomáha vylučovať endorfíny a ďalšie “hormóny šťastia”. Tiež pomáha prepájať hemisféry mozgu skrze súčasné používanie reči a spevu. Je dokázané, že pomáha pri pochopení matematiky, či jazykov, ktoré sú, rovnako, ako hudba, zakódované a na ich pochopenie je potrebný istý spôsob myslenia. V súčasnosti sa napríklad v Británii na školách nevenuje dostatok pozornosti hudbe, čo považujem za krátkozraké a ignorantské. Všetky deti by mali mať možnosť venovať sa v škole hudbe. A spev je ten najjednoduchší a najlacnejší spôsob. Na to neexistuje výhovorka!
Čo máte na speve a vokálnej hudbe rád vy?
Pripadá mi veľmi prirodzená. Ako malému mi nikto nekázal spievať, jednoducho som to chcel robiť. A odkedy som sa ako osemročný začal spevu venovať, bola to činnosť, ktorú mám najradšej. Zborová hudba je pre mňa vrcholom spevu, pretože vyžaduje spoluprácu viacerých spevákov. To, čo spolu dokážu vytvoriť má oveľa väčší potenciál, ako keď spieva sólový spevák sám. Tým nechcem povedať, že nemám rád iné hudobné formy – orchestrálnu, komornú, operu či sólový spev. No potešenie
z toho, čo dokáže vytvoriť zbor pre mňa prevyšuje všetky ostatné. Základné techniky, ktoré zbor potrebuje pre čo najlepšie vystúpenie sú: výborný sluch, rovnaké samohlásky, vyváženie a zjednotenie zvuku s ostatnými a spôsob správne interpretovať text. Ak toto robí každý člen vášho telesa, výsledky sú zázračné.
Čo vás teraz čaká najbližšie? Čo by ste chceli dosiahnuť v horizonte najbližších desiatich rokov?
Keďže som prestal spievať, som nadšený, že budem môcť učiť a zároveň byť dirigentom. Čo sa týka učenia, chcel by som založiť jeden z najlepších odborov zborovej hudby v Spojených štátoch, ktorý sa bude zameriavať na hudbu, hudobný priemysel ako aj na zborovú interpretáciu. Ako dirigent mám rozbehnutú spoluprácu s Phoenix Chorale, kde sa uchádzam o miesto ich umeleckého vedúceho. Táto pozícia ma veľmi láka. Môcť so zborom rozvinúť hudobný vzťah, nahrávať a vystupovať po celých Spojených štátoch i po svete. Nuž a nakoniec, páčilo by sa mi vyskúšať si aj orchestrálne dirigovanie!
Pripravila: Dominika Semaňáková
Preklad: Marianna Takáčová
Foto: Archív Christophera Gabbitasa