Najviac ho irituje štúdium novej skladby. Možno aj preto patrí ku dirigentom, ktorí výrazne formovali hudobnú kultúru Slovenska. O svoje spomienky na skladateľov i na hudobné telesá sa s nami v rozsiahlom rozhovore podelil Ladislav Holásek (90).
Pán Holásek hudba bola a stále je neodmysliteľnou časťou Vášho života. Kedy ste s ňou mali prvý kontakt?
Ja som žil na dedine, v rodine dedinského učiteľa a organistu. Vzťah k hudbe som mal od svojho otca, ktorý hral na organe aj na klavíri. Cez neho som spoznával prvé tóny hudby a ako mladého chlapca ma to veľmi zaujalo. Otec ma často vodil do kostola, kde som ako dieťa spieval. Naučil ma hrať na klavíri prvé jednoduché harmónie a za jeho dozoru som potom hrával i na organe. Až neskôr som začal chodiť na hodiny klavíra ku učiteľke. Ľudovú školu som navštevoval vo Veľkom Záluží a potom som študoval na gymnáziu u Piaristov v Trenčíne , kde som býval na internáte. Keďže som vedel hrať základné bohoslužobné piesne, tak som počas celého gymnaziálneho štúdia robieval organistu.
Keď ste si po štúdiách na gymnáziu mali vybrať svoje ďalšie smerovanie, nemali Vaši rodičia problém s tým, že ste sa chceli venovať hudbe? Predsa len, nie všetci rodičia sú nadšení, ak si ich deti zvolia umelecký smer.
Nie, rodičia mi absolútne nebránili. Videli, že v tom mám veľkú záľubu, že je to z mojej strany spontánne. Okrem toho som mal počas štúdia na gymnáziu v Trenčíne veľmi dobrú pani učiteľku, pani Dubnicayovú, ktorá ma pripravovala na skúšky na konzervatórium. Keď som po maturite išiel robiť skúšky na konzervatórium, tak som ich z hry na klavíri urobil tak, že ma zaradili do piateho ročníka. Čiže aj keď som nechodil päť rokov na konzervatórium, dostal som rovno vysvedčenie, že som absolvoval piaty ročník hry na klavíri na konzervatóriu.
Takže ste takto preskočil päť ročníkov.
Áno, preskočil som tých päť ročníkov, pretože som mal maturitu z teoretických predmetov na gymnáziu – zo slovenčiny, francúzštiny a ostatných predmetov. Jeden rok som však musel chodiť na takzvaný jednoročný náukobeh, kde som sa učil len hudobné predmety – harmóniu, intonáciu, formy, sluchovú analýzu, teda tie predmety, ktoré mi na gymnáziu chýbali. Až potom mi uznali absolutórium konzervatória. Počas toho jedného roka som do školy chodil len večer a zvyšok dňa som mal voľno. Býval som na internáte, kde som mal k dispozícii klavír, na ktorom som počas dňa pravidelne cvičil. Chodil som aj k pánovi profesorovi Kafendovi, ktorý ma pripravoval na skúšky z hry na klavíri na Vysokú školu múzických umení.
Frico Kafenda patril k vedúcim osobnostiam hudobného života na Slovensku. Ako si na neho spomínate?
Pán Kafenda mal 82 rokov, keď som k nemu prišiel. Ťažko chodil a pohyb mu robil veľké problémy. No boli to nezaplatiteľné hodiny, lebo ma naučil frázovanie v hudbe. Poznať a analyzovať hudbu, to je veľmi podstatné. Hudba je vytvorená z tónov, ktoré sa rozvíjajú, dopĺňajú, rozširujú alebo harmonizujú. Bol to práve on, kto ma naučil vnímať hudbu ako výstavbu, kde všetko vzájomne súvisí a nevnímať ju iba ako tóny, ktoré idú za sebou alebo vedľa seba. Každá skladba je jeden veľký celok zložený z drobných motívov, ktoré treba vedieť rozanalyzovať a podľa toho tú hudbu interpretovať. Veľa som sa pri ňom naučil a veľmi si jeho vedomosti cením.
Sledoval som prácu dirigenta,
bola to pre mňa praktická vysoká škola múzických umení.
Pôvodne ste teda študovali klavír. Ako ste sa dostali ku dirigovaniu speváckych zborov?
Po skončení klavírnych štúdii na VŠMU som chcel byť zamestnaný. V socializme to bolo dokonca povinné. Dostal som odporúčanie ísť pracovať do Parku kultúry ako referent, no to bolo pre mňa nemysliteľné. Ja klavirista, venujúci sa vážnej hudbe, som mal ísť robiť referenta do Parku kultúry a organizovať estrády. Mal som však spolužiakov pána Jána Máriu Dobrodinského a Ladislava Slováka. Boli to moji spolužiaci, ktorí študovali o rok vyššie ešte u Václava Talicha. Dobrodinský bol vedúcim dirigentom Miešaného zboru Československého rozhlasu a práve tam som urobil konkurz ako korepetítor zboru. Popri korepetítorskej činnosti som mával aj koncerty, ktoré mi organizovala agentúra Slovkoncert. Tá vtedy organizovala koncerty vážnej hudby pre celé Slovensko.
Prečo ste si vybrali práve zborový spev?
Keď som nastúpil ako korepetítor zboru, tak som každý deň sedel pri klavíri, udával tóny, kontroloval intonáciu, pozeral sa na dirigenta a popri tom som počúval zbor. Toto divadlo som pozoroval každý deň. Sledoval som prácu dirigenta, aké metódy používa, ako vedie skúšku a to bola pre mňa praktická vysoká škola múzických umení. Tam sa už nehovorilo o teórii, ale konkrétne sa pracovalo s ľuďmi a využívali sa metodické postupy ako naučiť ľudí skladbu. Potom som robil delené skúšky. Keď sa robilo nové dielo a bolo potrebné naštudovať niektorý hlas individuálne, tak som učil spevákov intonáciu, rytmus a text danej skladby. A počase som sa dostal aj k dirigovaniu. Dobrodinský bol Pražák, navyše novoženáč, a tak chodil každý týždeň za manželkou. Niekedy sa stalo, že neprišiel v pondelok, ale až v utorok, a preto som so zborom musel pracovať ja. Keď v roku 1957 prešiel Miešaný zbor Československého rozhlasu do Slovenskej filharmónie, išiel som nimi. A tam som znovu zažíval počas korepetičných činností praktickú výučbu zboru, preto som si povedal, že všetko to síce ovládam prakticky, ale nemám na to povolenie.
A tak ste sa prihlásili znovu na VŠMU.
Vtedy bola možnosť diaľkového štúdia – na prednášky sme chodili iba v určité dni a potom sme robili skúšky. Tie som robil u pána profesora Strelca a u pána profesora Haluzického. Boli to vynikajúci odborníci, ktorí ma veľa naučili a doplnili moje vedomosti. Po dvoch rokoch štúdia zborového dirigovania som sa prihlásil aj na orchestrálne dirigovanie k pánu doktorovi Rajterovi. Toho som dobre poznal, pretože som hrával vo filharmonickom orchestri čembalo, keď bolo treba. Chodil som k nemu dva roky a skončil som u neho orchestrálne dirigovanie, ale s tým úmyslom, že nechcem byť orchestrálny dirigent. Chcel som sa venovať zboru, pracovať s ním a v budúcnosti interpretovať kantátové skladby s orchestrom a sólistami.
Hovorili ste o Miešanom zbore Československého rozhlasu, čo je dnešný filharmonický zbor. Dá sa povedať, že ste stáli pri zrode prvého profesionálneho reprezentanta slovenského zborového spievania. Ako si na to obdobie spomínate?
Tento zbor vznikol pôvodne z mužského oktetu pána dirigenta Slováka, ktorý s ním robil v rozhlase. Postupne sa tento oktet rozširoval a vznikol 40-členný zbor. Keď som prišiel do rozhlasu po skončení školy v roku 1955, tak tam bolo štyridsať angažovaných spevákov, ktorí pravidelne chodili každé ráno na skúšku. Behom dvoch týždňov alebo behom mesiaca museli do rozhlasu nahrať určitý počet minút, a preto sa každý deň študovali diela a potom sa nahrávali. Vtedy to ešte nebol profesionálny zbor. Boli tam dvaja alebo traja profesionáli, všetci ostatní boli amatéri. V rozhlase bol ale ešte ďalší 60-členný externý zbor, ktorý chodil skúšať večer. My sme mali teda dve frekvencie – ráno sme skúšali so 40-členným interným zborom a večer k nim pribudlo ďalších šesťdesiať externých členov, vyložených amatérov. Celý rozhlasový zbor vznikol v podstate z amatérov a keď prechádzali umelecké telesá do Slovenskej filharmónie, tak tam prešiel aj tento zbor. Ale ešte stále neboli ešte úplní profesionáli. Boli to tí istí ľudia, ktorí spievali v rozhlase. No aj keď boli bez vzdelania, mali obrovskú prax a chuť spievať.
Čiže všetci tí speváci prešli do Slovenskej filharmónie?
Áno, všetci speváci prešli do Slovenskej filharmónie, vrátane externistov. Šesťdesiat interne angažovaných spevákov skúšalo ráno a večer, tak ako to bolo v rozhlase a k nim pribudli externí speváci. Po čase však vznikli u interných zboristov požiadavky, aby nemuseli chodiť dvakrát na skúšky a aby sa zriadil 80-členný členný interný profesionálny zbor. A tak postupne ako ľudia starli a odchádzali do dôchodku, tak sa priberali noví ľudia. Rozpustil sa externý zbor a bol vybudovaný nový filharmonický zbor. Tam už boli ľudia, ktorí mali odborné vzdelanie – konzervatórium. A takto vyrástol Slovenský filharmonický zbor.
Prepáčte, ale nedá mi neopýtať sa. Hovoríme tu o takmer 120 neprofesionálnych zboristoch, ktorí chodili každý deň päť hodín skúšať. To by si dnešní dirigenti len ťažko vedeli predstaviť.
Viete, veci treba posudzovať aj z vonkajšieho hľadiska. Vtedy bol socializmus a boli celkom iné podmienky na život. Nebolo všetko samozrejmé. Bol zákaz vycestovať do zahraničia a von sa dostali len takí ľudia, ktorí niečo znamenali. A to nie len vo vedných odboroch, ale predovšetkým v kultúre a špeciálne v speve. Vtedajšie politické zriadenie to veľmi podporovalo, pretože sa tak ukazovalo aké máme vynikajúce zbory a vynikajúcich umelcov. Ostatní ľudia museli žiadať o povolenie na vycestovanie, ktoré sa dávalo len v obmedzenej miere. Ak vás niekde poslali, tak to boli veľké procedúry. Musel to byť významný človek, ktorý išiel na veľké konferencie a niečo vo svete znamenal. Zbory do zahraničia posielali, lebo cez ne socializmus ukazoval aký je pokrokový, ľudský a aké máme výborné súbory, ktoré dobre spievajú. Ale to, že bola u nás diktatúra a že zatvárali ľudí, o tom samozrejme nehovorili. Okrem toho spievanie v zbore bola záľubová činnosť. Keď sa chcel niekto na chvíľu zbaviť problémov, ktoré mal v práci, tak túto činnosť uvítal.
A ako ste vtedajší režim vnímali vy? Boli ste synom organistu, študovali ste na piaristickom gymnáziu. Neprišli ste do konfliktu s vtedajším režimom?
Ja som neprišiel, ale môj otec áno. V roku 1957 ho zatvorili na trinásť rokov väzenia. Odsedel si šesť rokov. V tých rokoch vytvárali umelé politické procesy a kvôli nim zatvárali ľudí.
Ale synovia politických väzňov to vtedy nemali jednoduché.
Tu ma zachránil pán dirigent Slovák. Keď boli previerky počas normalizácie v rokoch 1969 – 1970 bol som už vo filharmónii. Tam preveroval pán dirigent Slovák, ktorý politickú situáciu môjho otca nebral do úvahy. Ja som sa totiž na škole angažoval, nevediac pred tým, že môj otec bude zatvorený. So Zeljenkom sme viedli napríklad Zväz mládeže, lebo na začiatku sme boli socializmom nadšení, pretože prišlo niečo nové, čo otváralo nové možnosti. Na začiatku som nebol proti režimu. Až neskôr som pochopil, že režim sa vyvíja do diktatúry. Politicky som sa neangažoval a žil som skromne. Keď otca zatvorili býval som na Kozej ulici v jednej malej miestnosti, kde sa mi zmestilo len pianino, rozťahovací gauč a skriňa. Izba nemala žiadne okno, iba jedno malé nad dverami. Prišiel ma skontrolovať tajný agent ŠtB ako žijem, keď videl moju izbu ani nešiel dovnútra, kývol rukou a odišiel preč.
Čiže ste kvôli tomu mali problémy.
Samozrejme. Mal som z toho problémy, hlavne psychické. Stále som čakal, či sa mi niečo nestane. Lebo hocikto sa do mňa mohol obuť a povedať: “Veď tvoj otec je zatvorený, čo tu vyskakuješ?” Moja kariéra bola vtedy ohrozená.
Naliehal som na jednotlivých skladateľov,
a tak vznikli veci, ktoré by možno ani nikdy vznikli.
Vaša profesionálna kariéra sa spája aj s jedným významným vokálnym telesom, ktoré však už zaniklo – so Slovenskými madrigalistami. Ako ste sa dostali ku práci s nimi?
Keď bol Ján Dobrodinský dirigentom Slovenského filharmonického zboru, tak popri tom viedol aj malý komorný zbor. V ňom pôsobilo dvadsať vybraných členov filharmonického zboru, ktorí mali záujem spievať mimo svojich zamestnaneckých povinností skladby, ktoré sa vo veľkom zbore až tak často nespievajú, to znamená skladby renesancie a baroka. Keď som v roku 1964 ukončil vysokú školu dirigovania, tak mi Dobrodinský dobrovoľne ponúkol vedenie tohto telesa. Ja som to uvítal, pretože som sa cítil ako keby huslistovi práve dali husle. Dostal som svoje teleso, s ktorým som mohol ľubovoľne narábať, tvoriť program a robiť koncerty. Po nastúpení som v prvom rade všetko personálne vymenil, pretože zbor tvorili hlavne starší ľudia. Zredukoval som ho na trinásť spevákov, aby bolo teleso čo najpohyblivejšie a najekonomickejšie. Samozrejme, trochu som s tým riskoval, že to bude zároveň odkrytejšie a chúlostivejšie. V tomto zmysle to bolo veľmi náročné, lebo som musel dbať na to, aby sa úroveň zboru neznížila. Do ansámblu som vybral spevákov, o ktorých som si myslel, že sú najlepší a o ktorých som vedel, že sú muzikálni, že sa tam hodia a že sa vedia prispôsobiť. Najskôr sa museli fantasticky “zospievať” a pol roka sme iba skúšali. Až po pol roku sme mali prvý koncert.
Ako to bolo s repertoárom Slovenských madrigalistov?
Dobrodinský mal za cieľ robiť starú muziku. Ja som k tomu pridal, že okrem starej hudby chcem robiť predovšetkým slovenskú modernú hudbu a tiež svetovú hudbu. A tak som začal podpichovať slovenských skladateľov, hlavne svojich rovesníkov Paľa Šimaia, Ilju Zeljenku, Ivana Hrušovského, neskôr Tedáša Salvu a všetkých ostatných mladých skladateľov. Dokonca som sa dohovoril aj s pánom profesorom Moyzesom, ktorý v roku 1968 napísal koledy, ktoré sa vtedy ešte nemohli spievať. Zameriaval som sa na slovenskú tvorbu, ktorá bola oceňovaná a odmeňovaná. Skladby sa posielali do Hudobného fondu, kde bola komisia, ktorá ich hodnotila. Tie skladby, ktoré boli ohodnotené fondom, boli interpretované a mohli byť nahraté v rozhlase. Zväz (Zväz slovenských skladateľov – pozn. red.) usporadúval koncerty, v rámci ktorých sa robili prehliadky slovenskej tvorby. Robili sa tam nielen komorné veci, ale aj veľké diela pre orchestre. Tam sme s madrigalistami v podstate dostali určitú programovú náplň. Naliehal som na jednotlivých skladateľov, a tak vznikli veci, ktoré by možno ani nikdy nevznikli, pretože boli napísané špeciálne pre naše obsadenie. Zeljenka takto napríklad skomponoval fantastické zborové hry. Tie boli napísané pre trinásť spevákov a každý spevák spieval svoj part a zároveň hral hral na hudobnom nástroji ako bubon, zvonček, činely a iné. S týmto dielom sme boli dokonca v Bazijeli na svetom fóre modernej hudby. Celkovo som premiéroval približne 180 skladieb slovenských skladateľov.
Čo sa potom stalo so Slovenskými madrigalistami?
My sme začali v roku 1964 a skončili sme v roku 1989. Mali sme množstvo koncertov v zahraničí, ale hlavne na Slovensku. Ale čo bolo podstatnejšie mali sme predovšetkým veľa nahrávok. Nahrávali sme veľmi veľa, skoro každý týždeň. Ja som potom v 70. rokoch odišiel z filharmónie pracovať do Slovenského národného divadla ako hlavný zbormajster. S madrigalistami som mal stále kontakt, ale situácia sa zmenila po roku 1989. Už neboli také podmienky ako predtým i ľudia odchádzali do penzie, takže už to nemalo taký dosah ani možnosti.
Od mladého človeka je múdre, ak je schopný vnímať
a prijímať aj to, čo mu hovorí starý človek.
Ako ste už spomínali, spolupracovali ste s mnohými skladateľmi, niektorí Vám dokonca venovali svoje diela. Na ktoré spolupráce spomínate najradšej?
Tak zo skladateľov je to určite Ilja Zeljenka, ktorý bol môj veľký priateľ. Často sme sa stretávali, aj sme si vypili (smiech). Bolo to veľmi družné priateľstvo. Bol to práve on, komu som často hovoril: “Ilja mám koncert na Bratislavských hudobných slávnostiach a ponúkajú mi obsadenie pre štyri harfy a zbor. Napíš mi takú skladbu!” A on napísal skladbu pre štyri harfy a zbor.
No ja viem, že Zeljenka to nemal úplne jednoduché, pretože mal trochu iné kompozičné zmýšľanie ako jeho pedagógovia.
No áno, to máte pravdu, tam boli rozpory. Kompozíciu vtedy učil Ján Cikker a Alexander Moyzes. Tí chlapci, ktorí chodili k Cikkerovi mali väčšiu voľnosť, lebo bol benevolentnejší a prijímal nápady, ktoré on už nebol schopný spracovať. U pána profesora Moyzesa platila tvrdšia rehoľa. Tam museli chlapci komponovať, tak ako on chcel. Pán Zeljenka bol u Cikkera, takže bol voľnejší a mal voľnejšie ruky, ale napríklad pán Hrušovský bol u Moyzesa, a preto bol zviazanejší. Moyzes svojich žiakov držal viac a nepúšťal ich ďaleko s fantáziou a s novými možnosťami.
Takže problémy medzi staršou a mladšou generáciou boli zrejme citeľné.
Viete od generácie ku generácii narastá poznanie a nové videnie skutočnosti. Ten vývoj v ľudstve sa nedá zastaviť a kultúra je toho odrazom. Mladí ľudia rozmýšľajú ináč ako ich pedagógovia. No od mladého človeka je múdre, ak je schopný vnímať a prijímať aj to, čo mu hovorí starý človek. On potom na tom základe stavia. Ľudia, ktorí odmietajú skúsenosti starých ľudí sa veľmi často popália. Keď nepríjmu skúsenosti, tak musia na všetko prísť sami.To isté je aj v kultúre alebo v kompozícii. Ja prídem na takéto postupy, ale ty prídeš na ďalšie, ktoré môžeš ďalej rozvíjať. No musíš vedieť o tých základných postupoch, aby si o nich vedel a nemusel ich prechádzať na ne sám.
Na aké ďalšie spolupráce spomínate ešte rád?
Tak napríklad na Hrušovského alebo na Salvu. Salva mal obrovské nápady a v rozhlase som nahral asi štyridsať jeho skladieb. Ale na tie diela sa už asi zabúda. Už toľko nepočúvam rozhlas, tak neviem či sa tie skladby vôbec vysielajú. Dobré kontakty mám aj teraz s Jurajom Hatríkom a ak je treba tak sa mu ešte snažím urobiť nejakú tú premiéru. Ale teraz je to už ťažké, lebo systém na uvádzanie skladieb je celkom iný ako kedysi. Ale človek sa tomu musí prispôsobiť a hľadať si svoje cestičky.
“Vždy ma lákala tá prvá interpretácia.
Ak by ste mali povedať jedno slovenské dielo, ktoré vám utkvelo najviac v pamäti, ktoré by to bolo?
To je veľmi ťažká otázka. Neviem na to povedať. Každému dielu som sa veľa venoval, všetko som sa snažil pochopiť a konzultovať to so skladateľmi. Nemôžem nikoho vyzdvihnúť. Vždy ma však lákala tá prvá interpretácia, lebo tá je veľmi dôležitá. Keď je to napríklad Beethovenova alebo Brahmsova symfónia, ktorá je už nahraná, tak tú si môžete vypočuť v mnohých interpretáciách. Ale napísané dielo, ktoré je nové, čerstvé, nevychladnuté a vy ho máte stvárniť – to ma nesmierne zaujímalo a dráždilo. Skladateľov som sa nepýtal ako má skladba vyzerať. Robil som to sám a oni potom prišli na skúšku a povedali, čo sa im páči a čo nie. Ale väčšinou boli veľmi spokojní a možno aj prekvapení ako to vyšlo.
Aké bolo Vaše pôsobenie v Slovenskom národnom divadle?
V Slovenskom národnom divadle bola celkom iná robota. Tam záleží vystúpenie nielen na zborovej zložke, ale aj na orchestrálnej, výtvarnej či hereckej zložke. Jednoducho sa tam zbiehajú všetky zložky umenia a každá sa podieľa na výslednom diele. Samozrejme veľa záleží aj od režiséra, ktorý to celé dá dohromady a urobí z toho kompaktný celok. Keď je režisér rozumný, dá opernému zboru priestor, aby mal dobrý kontakt s dirigentom a aby bol postavený tak, aby ho bolo dobre počuť. Pretože akustické podmienky sú na javisku rôzne a od rampy až na koniec javiska je rozdiel 10 dB. Ak zbor postavíte úplne dozadu, tak musíte počítať s tým, že nebude znieť tak ako keby ste ho postavili hneď dopredu. Takže tam je tímová práca, a preto sa tam nemôžete presadiť tak ako napríklad v a cappella zoskupení, kde sám dirigujete a určujete si tempo aj výstavbu. V divadle ste súčasťou niečoho a dôležitá je tam súhra a pochopenie. Ak sa to všetko dohromady skĺbi, tak je to dobré. Celkovo som v divadle urobil vyše osemdesiat premiér s titulmi ako Boris Godunov, Svätopluk či Jánošík.
Napriek pokročilému veku ste stále aktívny, predovšetkým so Speváckym zborom mesta Bratislava. Čím je toto teleso pre Vás výnimočné?
So Speváckym zborom mesta Bratislava (SZMB) som začal robiť v roku 1977. Dovtedy som robil len s profesionálnymi telesami. Začínal som v rozhlase, pokračoval som vo filharmonickom zbore a od roku 1977 som bol šéfom divadelného operného zboru. Nevedel som si predstaviť, či vôbec dokážem robiť s úplnými amatérmi. Prvýkrát som túto výzvu dostal keď pán Anton Kállay, ktorý SZMB v roku 1971 založil, nemohol ísť so zborom na súťaž do Rigy v Lotyšsku. Vtedy to bol ešte Bratislavský komorný zbor. Dva týždne pred koncertom hľadali dirigenta, ktorý by bol schopný zvládnuť ich repertoár. Ja som to pokladal za veľkú výzvu, tak som to zobral. Napokon sme to zvládli a mali sme úspech. Pán Kállay s týmto zborom potom ďalej pokračoval a neskôr ho vystriedal ruský pedagóg Valentin Iljin, ktorý učil vo filharmónii hlasovú výchovu. Po dvoch rokoch v roku 1977 ma napokon pozvali dirigovať zbor natrvalo.
Nebolo pre vás náročné prejsť z profesionálneho zboru do neprofesionálneho?
Ja som bol vďačný za túto príležitosť, lebo v profesionálnom prostredí je celkom iná atmosféra ako v amatérskych telesách. U profesionálov je určitá rivalita a spory. Keď máte riadiť skupinu so šesťdesiatimi až osemdesiatimi ľudmi, kde má každý iný názor, iné požiadavky a myslí si, že je zle ohodnotený, tak to sú závažné problémy. Ale keď som sa dostal k týmto amatérom, to bola oáza. Tam panovalo nastavenie, že ja som tu preto, aby som si zaspieval, aby sme sa spoločne stretli, porozprávali, pobavili a mali z toho potešenie. Žiadne problémy neboli. Len jednu nevýhodu to má, že profesionálny dirigent, ktorý je zvyknutý robiť s profesionálnym telesom, sa musí prispôsobiť kvalite neprofesionálov. Musí vedieť ako môže postupovať, lebo speváci chcú, ale často nevedia ako. To čo bolo u profesionálov bežné u amatérov bežné nie je. Musí sa vrátiť začínať tak povediac od piky a postupne doťahovať tých spevákov a učiť ich profesionálnym prejavom. A to je ťažké, lebo človek musí mať veľkú trpezlivosť. Ale je to zase vynahradené inou ľudsky-prirodzenou komunitou toho zboru.
A ako hodnotíte zbor teraz? Posunul sa od roku 1977 niekam?
Áno. Keď som tam prišiel, bol to malý komorný zbor, čo bolo cez tridsať ľudí. Mojou perspektívou bolo dotiahnuť ich k veľkým kantátovým veciam. Tak som pomaly priberal ľudí, až som behom niekoľkých rokov rozšíril zbor na vyše osemdesiat členov. Spievali sme potom skladby ako napríklad Beethovenovu 9. Symfóniu, jeho omšu Missa Solemnis alebo Verdiho Requiem. So zborom sme boli aj na mnohých miestach, chodili sme desať rokov do Talianska na festival v Assisi pri Perugii, spievali sme v Rakúsku alebo tiež s Leningradskou filharmóniou. Celkovo sme spolupracovali s viac ako sto rôznymi dirigentmi a máme naštudovaných vyše 150 kantátových a oratoriálnych diel. Budúci rok to bude presne päťdesiat rokov odkedy zbor existuje a z toho 43 rokov s ním robím ja.
Dirigent musí mať obrovskú trpezlivosť,
aby dotiahol dokonca svoju predstavu a svoju víziu diela.
Čo považujete za najväčší úspech svojej kariéry?
Ja som mal obrovské šťastie, a som za to osudu veľmi vďačný, že som mohol robiť detailne s komorným zborom, mohol som robiť s profesionálnym filharmonickým zborom, s operným zborom i s veľkým amatérskym zborom. Prešiel som si všetky programy zbormajstra od a cappella skladieb, cez kantátové diela až po operné zbory. To považujem za najväčší úspech svojej kariéry.
To je naozaj veľké žánrové rozpätie. Máte aj nejaké hudobné srdcovky?
Ja mám srdcovku skladby Johanesa Brahmsa – hlavne jeho Requiem a klavírne skladby. Tie sú nádherné. Keď sa ma raz pýtali, ktorú operu mám najradšej, tak som povedal, že mám rád Brahmsa, no on nenapísal žiadnu operu.
Posunula sa slovenská zborová scéna za posledných päťdesiat rokov?
Ja myslím, že tak ako sme sa posunuli v ekonomike či v politike – viac sa hádame (smiech), tak aj tá úroveň hudby na Slovensku vzrástla za posledné roky. Hlavne za posledných tridsať rokov sa vytvorili nové iniciatívy, možnosti vzdelávať sa, cestovať po svete a to všetko je veľkým prínosom aj pre zborový spev. Myslím si, že je to stále na vyššej a vyššej úrovni.
Máte kontakt aj s nejakými súčasnými skladateľmi?
Nie, nemám. Ja už len môžem spomínať a odovzdať skúsenosti, ktoré som mal a povedať ako to bolo, ak by niekto chcel. Nesnažím sa nejako naväzovať nové kontakty, lebo s mojím zborom už žijeme určitou zotrvačnosťou – žijeme z toho čo sme za tých päťdesiat rokov urobili.
Aký ste dirigent?
(Smiech.) Tak to musia posúdiť druhí, aký som dirigent.
Dobre, tak sa opýtam ináč. Čo je pre vás pri práci dirigenta najdôležitejšie?
Mňa najviac irituje štúdium novej skladby. Veľmi sa teším, keď začneme skúšať a keď prichádzajú problémy. Dirigent musí mať obrovskú trpezlivosť, aby dotiahol dokonca svoju predstavu a svoju víziu diela. Lebo keď dirigent predstúpi pred teleso, a to je jedno či pred zbor alebo pred orchester, musí vedieť čo chce a musí vyhodnotiť, akí sú tam ľudia. Ak sú tam špičkoví profesionáli, mal by ihneď naskočiť na vysoké požiadavky. Ak sú to amatéri, tak musí vedieť pokiaľ siahajú ich možnosti. Mňa veľmi teší, keď zo skúšky na skúšku môžem posúvať ďalej možnosti zboru a vždy niečo pridať. Pripadám si potom, aj mi to niekedy hovoria, že som ako výtvarník, ktorý vykresáva alebo modeluje nejaký tvar. Na druhej strane treba vedieť, kedy to už ďalej nejde a kedy je zbor na hrane. To je obrovský metodický cit dirigenta a to je podľa mňa najdôležitejšie.
Spev je relaxácia, ktorá má obrovský zmysel
pre ľudské pochopenie a spolupatričnosť.
Aké atribúty by podľa Vás mal mať dobrý zborový spevák?
Samozrejme musí mať hlas, to je prvý predpoklad. Mal by mať rytmus a vôľu spievať. Dôležité je aj to, či pozná alebo nepozná noty. Ale to je individuálne, lebo to záleží od toho na akom stupni je. U profesionálov je totiž jasne stanovený stupeň úrovne spevu. Profesionálny spevák musí vedieť viacero vecí podľa toho do akého súboru ide. Bolo by dobré, keby mal každý spevák aj nejaké skúsenosti s hudobným nástrojov, ale to je individuálne – hlavne u amatérov. U amatérov nie je stupeň úrovne osobitne stanovený. Mnohí ľudia si myslia, že by mohli spievať v zbore, no nie je to také jednoduché. Keď prídu na konkurz, ja im zahrajem tón a spevák ho nevie zopakovať, tak v zbore potom nemôžu účinkovať.
Akú úlohu podľa Vás zohráva zborový spev v dnešnom svete, v dnešnej dobe?
Zborový spev je určitá komunita ľudí, ktorá má spoločné záľuby a ktorej spoločný cieľ je spievať, vzájomne sa spoznávať, vychádzať si v ústrety a robiť si dobre. Je to najšľachetnejšia umelecká aktivita, ktorá prináša mnohým veľké uspokojenie, pretože sa zo svojej práce dostanú do prostredia, v ktorom zabudnú na všetky okolnosti, ktoré ich trápia psychicky, ale aj fyzicky. Jednoducho sa dostanú do iného ovzdušia, inej mentálnej polohy a zrelaxujú. Spev je tak relaxácia, ktorá má obrovský zmysel pre ľudské pochopenie a spolupatričnosť – vytvára niečo zaujímavé, pritom robí mne a ešte to vie dať aj ďalším ľuďom.
Čo by ste odkázali mladým začínajúcim slovenským dirigentom?
Byť pokorný, stále sa učiť a pozorovať. Ja mám ešte teraz Brava stanicu (televízna stanica Brava Stingray, dnes Stingray Classica – pozn. red.), ktorá vysiela vážnu muziku a špičkových dirigentov. Stále sa na nich pozerám a stále sa učím, ešte aj teraz. Ak dosiahnete čiastkový úspech, tak nezostaňte na tom úspechu. Treba pokračovať ďalej a stále sa učiť od iných dirigentov. Samozrejme, každý má svoje danosti, ktoré ťažko preskočiť, ale vždy sa veci dajú vylepšiť. Preto odporúčam nebyť namyslený a nemyslieť si, že ja som ten najlepší a už nič nepotrebujem. Človek sa musí do smrti učiť, ak chce ostať aktívny. Dnes ide kultúra dopredu raketovou rýchlosťou a človek musí ísť s ňou. Musí ovládať aj mobil aj počítač. Ja hovorím, že život je o chcení. Je dôležité mať aj cit, no hlave je dôležité to chcenie, lebo bez toho nezdvihnete ani nohy, ani nepohnete prstom. Nie je to vždy jednoduché. Keď som bol mladý tak to samozrejme nebol problém, ale dnes to už pre mňa problém je. Ale to vás nesmie uspať. Nesmiete zostarnúť, zlenivieť a nehýbať sa. Treba proti tomu bojovať.
Takže predpokladám, že aj to je Váš recept ako ostať aktívny vo vysokom veku.
Áno to je zámer, to nie je náhoda. Život je krásny, skutočne krásny, netreba ho premeškať a treba využiť každú chvíľu. Treba udržiavať dve veci – fyzickú kondíciu, aby ste mohli chodiť a pracovať a tiež psychickú kondíciu, ktorá je vecou koncentrácie a myslenia. Ja sa napríklad venujem meditácii a cvičím každé ráno. Ale hlavne mám radosť zo všetkého. Žiť treba s pozitívnou stránkou, treba si vychutnávať maličkosti i všetko okolo seba a byť šťastný.
– – –
Ladislav Holásek (1929) stál pri zrode popredných zborových telies na Slovensku a mal významný podiel na ich umeleckom napredovaní a formovaní. So zborom Slovenskej filharmónie, zborom Opery SND, komorným vokálnym zborom Slovenskí madrigalisti, ako aj Speváckym zborom mesta Bratislavy uskutočnil množstvo koncertov na Slovensku i v zahraničí a získal významné domáce a medzinárodné ocenenia. S týmito umeleckými telesami realizoval rad rozhlasových a televíznych nahrávok i viaceré CD. Na čele Speváckeho zboru mesta Bratislavy stojí nepretržite od roku 1977 ako jeho umelecký vedúci a dirigent. Teleso pod jeho vedením pravidelne umelecky spolupracovalo s poprednými domácimi i zahraničnými orchestrami. Ladislav Holásek sa dlhodobo venoval pedagogickej činnosti. Vyučoval na Konzervatóriu v Bratislave, Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, VŠMU a Pedagogickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde zároveň viedol Akademický dievčenský spevácky zbor. Za svoju doterajšiu umeleckú činnosť získal viacero ocenení. (Zdroj: Hudobné centrum)
Autorka: Dominika Semaňáková
Foto: archív Ladislava Holáska, SATB.SK