Veronika Veverková: Dirigent musí byť pred súťažou v psychickej pohode

So svojím speváckym zborom je na scéne len niekoľko rokov, no napriek tomu sa jej podarilo vyhrať prestížne zborové súťaže. Jej teleso dokonca očarilo aj známu rockovú kapelu Korben Dallas. Dirigentka Veronika Veverková & Dievčenský spevácky zbor Cambiar la Música.

Veronika, profesia zborového dirigenta na Slovensku nie je úplne bežná. Ako si sa dostala ku zborovému dirigovaniu?
Ku zborovému dirigovaniu som sa prvýkrát dostala na konzervatóriu v Banskej Bystrici, kam som chodila na strednú školu. Študovala som tam v rámci odboru cirkevná hudba a dirigovanie tam bolo jedným z hlavných predmetov. Toto bola tá prvá edukačná a viac menej teoretická forma, no k tej praktickej forme som sa dostala už skôr, a to u nás vo farnosti v rámci nácvikov na mládežníckych svätých omšiach. Po absolvovaní konzervatória som uvažovala, či pokračovať v hre na organe alebo sa prihlásiť na zborové dirigovanie. Keďže mi však bola bližšia práca s ľuďmi, a koncertovanie na organe ma až tak nenapĺňalo, rozhodla som sa pre tú druhú možnosť a začala som študovať na Akadémií umení v Banskej Bystrici.

Akú úlohu zohrávala v tvojom prípade rola pedagóga?
V mojom prípade bola rola pedagóga veľmi dôležitá, či už na konzervatóriu alebo na vysokej škole. Na oboch školách som mala výborných pedagógov, od ktorých som si zobrala do svojej praxe to najdôležitejšie. Na konzervatóriu to bola Mirka Matisová, ktorá mala úžasný ľudský prístup a ako pedagóg ma naučila tvrdo pracovať, dokonale ovládať partitúry a poznať každý zborový hlas do detailu. Na vysokej škole ma veľmi ovplyvnil Štefan Sedlický, ktorý mi dal priestor rozmýšľať ako samostatný umelec, čím mi pomohol vybudovať si vlastný dirigentský názor a vlastnú dirigentskú osobnosť. Musela som rozmýšľať ako by som dokázala pracovať s telesom, ako chcem aby mi zneli skladby a ako mám riešiť reálne problémy. Kľúčové bolo pre mňa aj to, že moji pedagógovia mi dali možnosť vidieť svoje koncerty a tiež ich skúšky s telesami, ktorých som sa zúčastňovala. Týmto mi umožnili spoznávať ich dirigentské myslenie a zároveň mi slúžili ako vzory rôznych dirigentských ciest. To mi neskôr pomohlo pochopiť akou dirigentkou by som chcela byť. Pretože ak ti niekto ukáže nejakú cestu, tak si buď povieš, áno po tejto ceste by som chcela ísť alebo si uvedomíš, že toto tvoja cesta nie je a pôjdeš inou. No každopádne ti ten človek pomohol nájsť tú tvoju cestu. Úloha pedagóga je však významná v živote každého človeka a je jedno, či ide o umelca alebo o iné povolanie. Pedagóg totiž môže motiváciou a inšpiráciou študenta posunúť dopredu, ale v prípade, že je veľmi prísny alebo si so študentom nerozumie, tak ho môže aj demotivovať. Pri hudbe a dirigovaní je to obzvlášť dôležité, lebo toto remeslo si vyžaduje veľkú empatiu voči ľuďom a práve cez pedagóga si študent vytvára vzťah k ostatným ľuďom a ku zboristom.

Aké predpoklady by podľa teba mal mať zborový dirigent?
Neviem, či existuje taký nejaký všeobecný predpoklad. No zborový dirigent musí byť po osobnostnej stránke v prvom rade komunikatívny človek a tak trošku extrovert. Tak isto musí vedieť viesť kolektív a byť vodca. Veľa závisí aj to toho, či dirigent pôsobí v profesionálnom alebo neprofesionálnom telese. Ak pôsobí v profesionálnom telese, tak musí byť hlavne veľmi dobre technicky a muzikantsky zdatný. Dirigent, ktorý chce skôr učiť a venovať sa amatérskym telesám by mal byť v ideálnom prípade tiež profík, no v prvom rade musí vedieť dobre pracovať a komunikovať s ľuďmi. Ale samozrejme aj takýto dirigent by mal mať zvládnutú techniku dirigovania.

Foto: archív Cambiar la Música

Poďme teraz k tvoju speváckemu zboru. Ako vznikol dievčenský spevácky zbor Cambiar la Música?
Cambiar la Música je veľmi špecifický zbor, pretože sa vyprofiloval úplne sám z mládežníckeho telesa, ktoré pôsobilo v kostole v rámci svätých omší. Zbor vznikol čisto z iniciatívy nás dievčat, lebo sme boli náročnejšie, chceli sme na sebe pracovať a cvičiť ťažšie veci ako len omšové mládežnícke skladby, ktoré sú väčšinou len dvojhlasné alebo trojhlasné. Navyše ja som človek, ktorý nemá rád monotónnosť, preto sme stále cvičili nové skladby a postupne sme sa začali zaujímať aj o repertoár mimo svätých omší. Takže zbor vznikol úplne spontánne z ambície stále sa zlepšovať, s tým že nás spievanie veľmi baví a že chceme ku spievaniu ešte niečo pridať. Nemáme presný dátum založenia. Rok vzniku si datujeme odvtedy, ako sme si dali oficiálny názov a od nášho prvého koncertu u nás v obci v rámci Michalských hodov (smiech).

So zborom ste sa však postupne vypracovali. Vyhrali ste niekoľko zborových súťaži doma i v zahraničí, a dokonca ste účinkovali s kapelou Korben Dallas. Ako sa dostane spevácky zbor z Michalských hodov na koncertné pódium s takou výnimočnou kapelou?
Keď sme sa spoznali s chalanmi z Korben Dallas, boli sme už pomerne skúsený zbor a za sebou sme mali viacero súťaží. Prvýkrát sme sa stretli na spoločnom podujatí, kde účinkovalo viacero interpretov a ich vystúpenie nasledovalo hneď po nás. Bol to mimoriadne milý zážitok, pretože po skončení nášho vystúpenia mala kapela nastúpiť na pódium, no chalani ostali stáť na schodíkoch s otvorenými ústami a veľmi nám tlieskali. Keď potom vystúpili na pódium, hneď pred prvou piesňou nám Jurko (hlavný spevák) skladal do mikrofónu pred celým publikom komplimenty a dokonca nám v rámci svojho vystúpenia venovali pieseň. Po koncerte nás vyhľadali a ponúkli nám spoluprácu, pretože sme ich ako teleso veľmi zaujali. Slovo dalo slovo a vzniklo z toho jesenné turné štyroch koncertov po Slovensku a Česku.

Alternatívna roková kapela a spevácky zbor nie je úplne bežná kombinácia. Ako vás vnímalo ich publikum?
Vnímali nás veľmi pozitívne. Niektoré priestory pre nás ako zbor neboli veľmi vyhovujúce na koncertovanie, napríklad kluby, ale ohlasy boli veľmi, veľmi dobré. Ľudia nám tlieskali, komunikovali s nami, smiali sa, boli uvoľnení a žiadali si prídavky. Na záver každého koncertu sme mali dve spoločné piesne, jednu rýchlu a jednu pomalú, a obe mali obrovský úspech. Ľudia hovorili, že pre nich bola kombinácia zvuku rokovej kapely a dievčenského zboru doslova čarovná.

 

Foto: archív Cambiar la Música

Poďme teraz naspäť do nášho zborového sveta. Na svojom konte máte už niekoľko úspechov, spomeniem napríklad víťazstvo na súťažiach ako Mládež spieva, Praga Cantat, či Festival Viliama Figuša Bystrého. Na ktoré z úspechov Cambiar la Música si ako dirigentka najviac hrdá?
Asi na všetky. Sú to pre mňa také kľúčové momenty, pretože viem, čo všetko ma to stálo, čo všetko to stálo moje dievčatá a čo všetko tomu predchádzalo. Dôležitým momentom pre nás bola súťaž Praga Cantat, na ktorú asi nikdy nezabudneme, lebo to bola naša prvá medzinárodná súťaž a my sme ju celú vyhrali. Vyhrali sme zlato vo všetkých našich kategóriach, všetky špeciálne ocenenia, cenu za dirigentský výkon, jednoducho získali sme všetko čo sa dalo. Na túto súťaž sme išli v takej sladkej nevedomosti, že nevieme, čo vlastne dokážeme. Až keď sme súťaž vyhrali, tak nám, mne ako dirigentke a dievčatám ako zboru, niekto uznal, že naša práca má obrovskú hodnotu. Čiže toto bola veľmi dobrá skúsenosť. Ale aj ostatné súťaže boli dôležité a každá bola niečim špecifická. Festival Viliama Figuša Bystrého bol výnimočný tým, že sa súťažilo v kostoloch, a preto sme museli nacvičiť čisto sakrálny program. Tam sme napríklad prvýkrát uvádzali skladbu Agnus Dei v úprave pre ženský zbor, ktorá bola pre nás neopakovateľným zážitkom. Takisto aj súťaž v Rimini. Odtiaľ sme najskôr odchádzali sklamané, že sme pre Slovensko nedoniesli absolútneho víťaza. Až neskôr sme si uvedomili, že je to vlastne súťaž, kde sa hodnotí celosvetové merítko špičkových zborov a my sme odtiaľ priniesli samé zlatá, čo je pre nás obrovská pocta a veľký úspech.

Hovoríš, že z Rimini ste odchádzali sklamané. Ja však viem, že tvoj zbor sa tam stal miláčikom publika i poroty. Povieš nám k tomu niečo viac?
My máme s dievčatami nevýhodu, že naše prvé súťaže sme dosť suverénne vyhrali. Keďže dievčatá nemajú veľmi prehľad o širšom umeleckom svete, tak stále dúfajú, že by sme mohli všetko zaradom len vyhrávať. Pomaly sa ale učia prijímať, že pokiaľ človek vycestuje do sveta, tak si meria sily s naozaj ťažkými súpermi. V Rimini sme sa stali miláčikom, pre svoju autentickosť. Boli sme aké sme, snažili sme sa robiť úprimnú hudbu, plnú skladieb, ktoré milujeme, ktoré nás bavia a ktoré sme sa snažili precítiť. Keď spievame dramatické skladby, tak plačeme, keď africké, tak tancujeme a tlieskame, a keď bulharské, tak kričíme na plné hrdlá. Ja mám takúto živú a temperamentú hudbu rada. Mám rada, keď sa pri rýchlych a veselých skladbách nevieš udržať pri zemi a pri tých pomalých a smutných zas vylievaš srdce do krajnosti. Učím to aj ostatných a myslím, že je to ľuďom blízke a sympatické. Prídu na koncert, aby niečo prežili, niečo tam nechali a aby si naopak od teba aj niečo vzali. Preto učím dievčatá, aby neboli sebecké a delili sa s ľuďmi o to, čo dokážu.

Ako sa spevácky zbor Cambiar la Música pripravuje na súťaž?
Rôzne. Toto teleso je charakteristické tým, že ku spevu pripája rozmanité choreografie, scénické stvárnenia a iné nehudobné prvky. Preto nás práca stojí dvakrát toľko úsilia ako iný zbor, pretože najskôr musíme naštudovať hudbu a potom musíme pridávať všetky tie nehudobné prvky, ktoré tam sú. Keď máme pred sebou nejakú súťaž, tak mávame skúšky väčšinou dvakrát do týždňa. Ale napríklad pred súťažou Mládež spieva sme cez jarné prázdniny cvičievali denne štyri hodiny, čo bolo naozaj veľmi intenzívne. Takže pred každou súťažou alebo festivalom máme prípravu s vysokým počtom hodín.

Čím sa Cambiar la Música odlišuje od iných speváckych zborov?
My sme na slovenské pomery, a neraz aj na tie svetové pomery, atraktívne spojením spevu s množstvom pohybu, ktorý máme popri hudbe. Pre ľudí, a niekedy aj pre porotcov, je ťažké pochopiť, že spevácky zbor dokáže spojiť hudbu s nehudobnými prvkami a choreografiami. Čaro tiež spočíva v tom, že ja mám rada istú progresiu, preto nerobíme vždy len klasický repertoár. Pokiaľ ideme do zahraničia, tak vždy prinesieme náš slovenský repertoár neraz obohatený o naše tradičné tance či pokriky, ktorý sú pre ľudí mimo Slovenska veľmi zaujímavé.
A naopak, keď sme na Slovensku, tak prinášame hudbu a kultúru iných krajín k nám na Slovensko. Čiže Cambiar je pomerne nezvyčajný zbor a ľudia často prekvapí, keď ho vidia a počujú.

Cambiar la Música často používa vo vystúpeniach rôzne scénické a nehudobné prvky. Kde čerpáte námety na choreografiu?
V mojej hlave. Asi to bude znieť nafúkane, ale mám dar veľkej predstavivosti a moja hlava si vytvára obrazy, miesta, scény, emócie
v akýchkoľvek situáciách bežného života, ale najmä pri počúvaní hudby. Niekedy si obrazy vytvorím úplne konkrétne a niekedy menej konkrétne. Žije sa mi so mnou zvláštne, ale už som si zvykla a som za ten dar úprimne vďačná. Svoje predstavy samozrejme „upratujem“ do nejakej logiky, v prvom rade hudobnej, aby som choreografiami a scénami nenarúšala hudbu. V prípade, že vychádzam z tradícií nejakého národa, ktorého skladbu interpretujeme, tak sa snažím vtesnať do rozumných medzí, aby som nenarúšala danú interpretáciu. Okrem toho sa často venujem počúvaniu hudby a sledovaniu iných zborových telies na internete. Odtiaľ mám námety na zaujímavú hudbu, ktorú si už potom predstavujem stvárnenú v priestore. Veľkou inšpiráciou sú pre mňa aj moje dievčatá. Keď niečo cvičíme a robíme nejaký pohyb, a ja si všimnem niektorú z nich “mihnúť sa dobre”, tak tvorím aj na mieste a šijem im choreografiu na mieru.

Foto: archív Cambiar la Música

Ako sa môžu záujemcovia dostať do Cambiaru? Ako často robíte konkurzy?
Od vzniku zboru sme mali len jeden alebo dva konkurzy. V Cambiare sme mali celkom početnú partiu dievčat, ktoré tu boli od jeho prvopočiatkov, a preto sme konkurzy nepotrebovali. Toto teleso má pomerne náročný repertoár a získať nových členov, doučiť ich všetky choreografie a skladby, ktoré robíme je beh na dlhé trate. Dievčatá však už vyrástli a odchádzajú na vysoké školy a zbor sa pomaly prerieďuje. Preto sme sa so zborom nedávno dohodli, že konkurzy budú bývať každý rok na jeseň, prípadne aj na jar. Ale do Cambiaru sa k nám
v podstate môže pridať ktokoľvek a kdekoľvek, pokiaľ má o to záujem, je hudobne zdatný a bavila by ho takáto forma zborového umenia.

Keďže už máš úspešne za sebou viacero zborových súťaži, aké rady by si dala dirigentom, ktorí sa práve chystajú na súťaž?
V prvom rade im radím, aby si dobre prečítali súťažné propozície, lebo na súťažiach sú často najväčšie prešľapy práve pri nedodržaní súťažných podmienok. Okrem toho je podľa mňa veľmi dôležité udržať teleso pred súťažou v dobrej nálade a v dobrom psychickom rozpoložení. Pretože pokiaľ sú ľudia v pohode a nemajú veľký stres, tak sú schopní oveľa viac vstrebať informácie od dirigenta a tiež podať omnoho lepši výkon. Ak chce dirigent robiť intenzívne skúšky a chce do zboru dostať čo najviac informácií, tak to dokáže len vtedy, keď je teleso
v psychickej pohode. Ďalej je podľa mňa veľmi dôležité urobiť si dobrý časový plán, aby mal zbor dostatočný čas nacvičiť súťažný repertoár a všetko to, čo od neho dirigent chce. Ale hlavne nestresovať. To odporúčam všetkým dirigentom.

Poďme sa teraz pozrieť trochu na zborový spev vo všeobecnosti. Ako hodnotíš súčasný stav zborového spievania na Slovensku?Momentálne cítim snahu o obrodu zborového spevu na Slovensku, a to hlavne od vtedy, čo som súčasťou poradného zboru v Národnom osvetovom centrepre zborový spev. Kým som v poradnom zbore nebola, tak som to až tak veľmi necítila a viac menej som si žila svoj vlastný svet na svojom mieste. Ale teraz veľmi intenzívne vnímam, že všetci dirigenti a ľudia, na ktorých máme dosah sa snažia, aby ten zborový spev ožil. Všetci totiž máme rovnaký problém. Zlatá éra, v ktorej sme v zboroch mali šesťdesiat ľudí je preč a my máme málo zboristov. Ale ja som optimista a myslím si, že ak sa budeme snažiť naďalej, tak to určite pôjde dopredu a zlepší sa to. Čiže ten súčasný stav nie je až taký lichotivý, čo sa týka počtu spevákov, počtu zborov a možno aj kvality zborov. Ale na druhej strane my Slováci sme podľa mňa výborný národ v tom, že máme úžasný temperament a sme vynikajúci muzikanti. Keď niekam vycestujeme, tak sa nikdy nestane, že by sa niekto vrátil s hanbou alebo so zlými výsledkami, a teraz nehovorím len o mojom zbore, ale o všetkých kvalitných telesách zo Slovenska. Čiže nevidím to až tak čierno čierne.

Ako by si motivovala mladých ľudí, aby sa viac angažovali v speváckych zboroch?
Ja by som im to asi podsúvala v rámci školského programu, alebo v rámci médií. Myslím si, že dnes veľmi veľa spraví, ak je niečo trendy. Vtedy sa na to všetci chytia. Zborový spev vieme zatraktívniť tým, že nebude taký statický ako bol kedysi. Teraz nehovorím, že stáť pri zborovom speve je negatívum, to určite nie. No bohužiaľ doba je taká, že ľudia čakajú a túžia po väčšom citovom prežívaní, po nejakých zážitkoch, po rôznych exhibíciách. Čiže pokiaľ to chceme spopulárniť pre mladých ľudí, musí to byť aktivita, ktorá im niečo dá. Teda je potrebné robiť sústredenia, workshopy, rôzne tábory, kde sa naučia nové zaujímavé veci nie len v oblasti spevu, ale aj v oblasti pohybu. Teraz je napríklad vo svete veľmi populárny trend s názvom “body percussion”, kde sa spája búchanie, lúskanie a tlieskanie s hudbou a je to veľmi zaujímavé. Mladí ľudia majú v sebe veľký “drive” a entuziazmus a podľa mňa by ich táto forma bavila. Najideálnejšie by však bolo zatraktívniť zborový spev pre deti, lebo deti si vytvoria zvyk, ktorý v pubertálnom veku budú brať úplne prirodzene. A tiež si myslím, že pre deti je celkom atraktívne, keď sa môžu uliať zo školy a ísť niekam na pár dní. Síce ich tam učia spievať, ale uliali sa zo školy, a to je pre nich pridaná hodnota (smiech).

Foto: archív Cambiar la Música

Ako by sme podľa teba mali motivovať ľudí, aby zakladali spevácke zbory?
Nuž, to je pomerne náročné. Musí tam byť najmä hudobná ambícia, vzťah k hudbe a tiež túžba po partii a spoločenstve, pretože zborové spievanie nie je záležitosť jedinca, ale je to spoločná aktivita, na ktorej sa podieľajú všetci. Teleso musí mať jednotný cieľ a musí za ním stáť iniciatívny človek, ktorý má ambíciu niečo tvoriť. Potom už je len na ňom, či si dokáže získať ľudí okolo seba. Teda vždy sa musí nájsť vodca, ktorý má záujem založiť teleso a byť motivátorom pre ostatných. Veľa závisí aj od propagácie, pretože, ak by fungovala nejakým atraktívnym spôsobom, tak by sa mladí ľudia na to určite dali, lebo by to bolo „in“.

Viem o tebe, že okrem práce dirigentky si zároveň aj manželkou a matkou dvoch krásnych detí. Dá sa práca zborového dirigenta skĺbiť s osobným životom?
Dá sa to. Niektorí síce tvrdia, že sa to nedá, ale ja si myslím, že je to možné. Človek musí mať zoradené priority a musí si vedieť dobre zorganizovať čas. Všetky aktivity si musí rozplánovať tak, aby bol všade naplno v rámci svojich možností, aby stíhal domácnosť a rodinu, ale zároveň aby nepokuľhávala ani tá profesionálna sféra. Pri tomto však musím podotknúť, že ja by som to bez pomoci a podpory môjho manžela a mojej blízkej rodiny, teda maminy a sestier, nezvládla. Pokiaľ je dirigentkou maminka, ktorá je sama a nemá ju kto podporovať a ktorá musí pôsobiť na dvoch frontoch, tak to by sa podľa mňa dlhodobo nedalo zvládať. Lebo tá práca zborového dirigenta musí byť aj o tom, že tá blízka rodina a okolie fandí celému zámeru a všetkým aktivitám, fandí zborom, ktoré vediem, veria, že je to fajn vec a pomáhajú mi v tom. Moje deti sú napríklad vychovávané v takom duchu, že sa im venujú naplno obaja rodičia. To znamená, že keď niekam ja odcestujem so zborom, tak nepociťujú ujmu, že som preč, lebo vedia, že vtedy naplno môžu byť s otcom. Takže takto sa to dá skĺbiť. S veľkou pomocou.

—–
Mgr.art. Veronika Veverková (30)
Veronika Veverková vyštudovala Konzervatórium J. L. Bellu v Banskej Bystrici v odbore cirkevná hudba a Akadémiu Umení v Banskej Bystrici v triede doc. Štefana Sedlického v odbore zborové dirigovanie. Je zakladateľkou a zbormajsterkou dievčenského speváckeho zboru Cambiar La Música, s ktorým získala množstvo ocenení na domácich, ale i medzinárodných súťažiach a ktorý predstavuje špičku medzi mládežníckymi zbormi na Slovensku. K ich úspechom patrí víťazstvo na celoštátnej prehliadke speváckych zborov Mládež spieva (2014, 2016), titul absolútny víťaz na medzinárodnej súťaži Praga Cantat (2014), absolútny víťaz na Festivale Viliama Figuša-Bystrého v Banskej Bystrici, zlaté pásmo na prehliadke Rybnicka Jesien Choralna v Poľsku, zlato v sakrálnej kategórii a strieborná medaila v zlatom pasme vo folklórnej kategórii na medzinárodnej súťaži Rimini Choral Competition v Taliansku a zlaté pásmo na medzinárodnej súťaži Voce Magna v Žiline (2017). Od roku 2018 je členkou poradného zboru Národného osvetového centra pre zborový spev.

PRIDAJ KOMENTÁR