John Rutter: Politici väčšinou nerozumejú hudbe a nerozumejú dôležitosti zborového spevu

Rozhovor začal ako pravý anglický gentleman. Ospravedlnil sa, že nehovorí po slovensky. To, že dnes komponuje pre zbory považuje skôr za náhodu. No ako sám hovorí, neľutuje to. Dnes jeho skladby spievajú spevácke zbory po celom svete. Skladateľ a dirigent John Rutter

Patríte ku skladateľom, ktorý má vo svojej tvorbe zastúpené viaceré hudobné žánre. No vo svete sú najpopulárnejšie predovšetkým vaše diela pre spevácke zbory. Čím to podľa vás bude?
Popravde, neviem. Faktom však je, že som svoj hudobný život začínal v zbore, a keď píšem pre zbor, je to ako keby som sa vrátil domov. Tam, kde sa to všetko začalo. Veľmi rád píšem aj pre orchester a jednotlivé nástroje, no keď ste profesionálny skladateľ a skladbou sa živíte, najmä v začiatkoch ste závislý predovšetkým na objednávke. Musíte čakať, kým vás niekto osloví, aby ste niečo napísali a potom dostanete zaplatené. Keď som ešte ako pomerne mladý študent začínal s publikovaním svojich skladieb, moje prvé vydané skladby boli práve pre spevácke zbory. A  zrejme preto si mnohí ľudia po celom svete, aj tu v Spojených štátoch, povedali: “Poprosme ho, nech napíše niečo ďalšie pre zbor!” A tak napíšete ďalšie zborové dielo, a potom vás niekto iný požiada, aby ste znovu napísali niečo pre zbor. Nebýva veľmi zvykom, že keď napíšete skladbu pre zbor, tak odrazu niekto povie: “Nech pre nás napíše koncert pre husle!” Ľudia si vás jednoducho začnú spájať s istým typom hudby, ktorú tvoríte. No ja to neľutujem. Približne osemdesiat percent mojej hudby je zborovej. Milujem slová, milujem poéziu, takže ma vôbec nemrzí, že toľko mojej hudby je zborovej. Zborová hudba je nádherná forma umenia. Takže keď sa tak obzriem späť na roky mojej tvorby, povedal by som, že je to takmer náhoda, že toľko mojich skladieb je pre zbor.

V oblasti zborovej hudby sa pohybujete už niekoľko desaťročí. Ako sa za ten čas zmenila úroveň speváckych zborov?
Počas môjho života sa úroveň speváckych zborov zvýšila. Keď som bol dieťa, nebolo toľko dobrých zborov, ktoré by vyhovovali dnešným kritériám. Zbory sa však odvtedy naozaj vyšvihli. Preto je aj oveľa uspokojujúcejšie písať pre ne, pretože viete, že to aj dobre zaspievajú. Totiž, väčšina zborov sú neprofesionálne telesá – amatéri, študenti, či deti. Je to teda iné ako písať operu pre profesionálnych operných spevákov. Musíte brať ohľad na to, čo dokážu zaspievať, aké sú ich limity. Niekedy im musíte predložiť malú výzvu, niečo, čo je možno trošku nad rámec toho, čo si myslia, že zvládnu. No je to istotne iné, ako písať pre profesionálny orchester, či divadlo. Okrem toho v posledných rokoch na zborovej scéne rastie aj počet profesionálnych komorných zborov,
v ktorých spievajú skutoční profesionáli. Ja som tiež občas písal pre profesionálne zbory a pre tých, ktorých oslovili moje náročnejšie skladby, no nemôžem sa porovnávať napríklad s takým Ligetim, ktorého skladbu Lux Aeterna dokáže zaspievať naozaj len profesionálny zbor.

Teda pracujete a komponujete prevažne pre amatérske zbory.
Myslím, že je to tým,  pretože okolo deväťdesiat percent zborov vo svete je amatérskych. Len asi desať percent sú profesionálne, napríklad rozhlasové zbory ako BBC Singers, alebo veľmi dobrý rozhlasový zbor z Lotyšska, s ktorým som nedávno pracoval v Rige. No tie sú v menšine a väčšina objednávok na skladby a pozvaní k spolupráci mi prišla od amatérskych zborov. Niekedy aj veľmi dobrých. Je to prosto skladateľova odpoveď na objednávku. Keď beriete všetko ako príde, neviete svoju kariéru príliš ovplyvniť.

Skladba, na ktorú som najviac hrdý je tá, ktorú ešte len napíšem.

Ako je to s objednávkami dnes?
Ja už viac nepíšem na objednávku, pretože som nezvládal ten neustály tlak termínov typu “skladba musí byť hotová do 1. mája” a podobne. Začalo mi to prekážať a tiež pri tom hrozí, že sa budete ako skladateľ opakovať. Viete, keď vás niekto požiada, aby ste niečo zložili, väčšinou je to preto, že sa im páči vaša tvorba a chceli by niečo podobné. A preto, ak by som písal len na objednávku, obávam sa, že nevymyslím nič nové, či iné. A to je dôvod, prečo objednávky už neprijímam. Prvých dvadsaťpäť rokov mojej kariéry bolo takmer všetko, čo som napísal na objednávku. Prvou väčšou skladbou, ktorá nebola na objednávku bolo moje Rekviem. Bolo to niečo, čo som chcel napísať a venovať pamiatke môjho otca, ktorý zomrel v tom roku. Pravdepodobne bolo lepšie, že som ho nepísal na objednávku, pretože som tomu mohol venovať čas a napísať ho tak, ako som si ho predstavoval.
V súčasnosti občas odpovedám na pozvania od ľudí, či zborov, no nepíšem už na objednávku. Preto už asi nie som taký produktívny ako v minulosti, no myslím, že som šťastnejší.

Povedali ste, že skladateľ by si mal dávať pozor, aby sa neopakoval. Čo robíte vy pre to, aby ste sa pri komponovaní nového diela neopakovali?
Ak ide o zborovú vec, vždy začínam textom. Ak nájdem text, čo sa mi páči, snažím sa, aby sa veľmi nepodobal na niečo, čo som už zložil. Možno ma tie slová zavedú inam. A ak nenájdem vhodný text, napíšem si slová sám a tiež sa snažím, aby som ich odlíšil od mojej predošlej tvorby. Čiže tak nejako postupujem. Posunúť sa vpred a vymyslieť niečo nové je vždy výzva.

V rámci svojho pôsobenia prichádzate do kontaktu aj so začínajúcimi skladateľmi. Aké najčastejšie chyby robia pri komponovaní zborových skladieb?
Dnes môže skladať hudbu v podstate ktokoľvek a to je skvelé. Preto za vami niekedy príde niekto bez vzdelania a skúseností
s dobrým nápadom. No čo by som ja skladateľom poradil je získať v prvom rade dobré vzdelanie v kompozícii. To znamená spolupracovať s niekým, kto je profesionál a bude vás viesť. Myslím si, že by ste to nemali skúšať bez vzdelania, ak to myslíte so skladbou vážne. Komponovanie má svoje pravidlá či techniku. Je to ako s dizajnom lietadiel. Predpokladám, že by ste nechceli letieť lietadlom, ktoré navrhol amatér, však? Očakáva sa, že človek, ktorý navrhuje lietadlá, je profesionál. Rovnako je to aj pri komponovaní. Myslím si, že potrebujeme primerané množstvo profesionálnych skladateľov.
Tiež by som každému skladateľovi, ktorý chce skladať zborovú, či sakrálnu hudbu poradil, aby písal aj rôzne iné veci, pretože človek sa učí zo skúsenosti.

Na ktoré dielo zo svojej tvorby ste najviac hrdý?
Och, nie. To je ako pozrieť sa do zrkadla. Viete, keď niečo napíšem, je to uzavretá vec. Nerád sa obzerám späť. Je pravda, že pri niektorých skladbách som si pomyslel: “Tak toto nebolo úplne najlepšie”, no potom keď dané dielo dirigujem, alebo počujem skvelú interpretáciu, tak si poviem: “Možno to nakoniec nebolo také zlé.” Ale samozrejme, môže sa stať aj opak, že zlé vystúpenie otrasie vašou sebadôverou v niektorý váš výtvor. Napríklad ak je v skladbe miesto, ktoré zakaždým znie trochu mimo, nabáda ma to myslieť si, že v nej musí byť niečo zle napísané. V každom prípade, ja neverím na “obľúbené skladby”. Skladateľ sa na svoje diela častokrát pozerá ako na svoje deti, takže mať obľúbenú skladbu, to by znamenalo niečo ako mať obľúbené dieťa. Tak to jednoducho nefunguje. Myslím, že skladba, na ktorú som najviac hrdý je tá, ktorú ešte len napíšem. Pretože všetci sa chceme poučiť zo svojich chýb, či z toho, čo nám nevyšlo a dúfame, že nabudúce vymyslíme niečo lepšie.

Treba sa zmieriť so streamovaním, no tiež treba zabezpečiť,
aby bolo lepšie platené. 

Poďme teraz ku speváckym zborom a ich situácii v súčasnosti. Akým výzvam musia dnes zbory čeliť?
Nuž, vždy je problém s peniazmi ak chcete, aby zbor prežil. Politici väčšinou nerozumejú hudbe a nerozumejú dôležitosti zborového spevu. Napríklad u nás, v Británii máme na školách veľmi málo zborov. Kedysi boli, no dnes už nie sú. Väčšina ľudí, ktorí spievajú profesionálne, nezačala spievať na štátnych, ale na súkromných školách. Asi osem percent žiakov v Británií dnes navštevuje súkromné školy. Tie sú častokrát pod záštitou kresťanských inštitúcií a majú kaplnku, či kostol. A kde je kostol, tam máte aj zbor. Ja by som bol veľmi rád, keby britská vláda viac podporovala zborový spev. Udržať zbor je vždy boj. Nie, že by nebolo ľudí, čo radi spievajú, no ani amatérsky zbor nedokáže fungovať celkom bez peňazí. Ďalším problémom je publikum. Každý zbor potrebuje publikum a tu narážame na problém výučby klasickej hudby na školách, ktorý v posledných rokoch dosť chradne. Na niektorých školách si učiteľ hudobnej výchovy povie: “Deti zaujíma pop, takže musíme učiť pop.” Niekde dokonca ani nemajú učiteľa hudobnej výchovy. A tak sa môže stať, že skončíte školu s tým, že ste v živote nepočuli o Beethovenovi, či Bachovi a nikdy ste neboli na koncerte klasickej hudby. A preto to pravdepodobne nebudete robiť ani v dospelosti, iba že by ste sa k tomu dostali neskôr. Navyše taká zborová hudba sama o sebe nemá široké publikum. Orchestrálna hudba je v tomto pravdepodobne obľúbenejšia. To je to s čím stále v zborovom svete bojujeme – financie, ako donútiť politikov pochopiť dôležitosť zborového spevu a tiež ako získať nové, mladé publikum. Všade na klasických koncertoch v Anglicku vidíte, že publikum starne. Nie je až tak veľa mladých ľudí vo veku dvadsať až tridsať rokov, ktorí by počúvali klasiku. Keď som bol malý, bolo to inak, ale dnes to už tak nie je. Takže toto sú ozajstné výzvy.

Počas svojho pôsobenia na Univerzite v Cambridge ste založili spevácky zbor Cambridge Singers. Čo by ste poradili dirigentom, alebo ľuďom, ktorí chcú dnes založiť spevácky zbor?
Nasledujte svoje sny. Ak to chcete, urobte to. Musí to začať hudbou, hudobným impulzom, aby ste si našli dobrých spevákov. Ďalšia vec, ktorú musíte spraviť, je vyriešiť finančnú otázku, sponzorov, aby ste mohli robiť veci, ktoré chcete. Myslím si, že je krásne, ak niekto založí nový zbor. Ak ho sami založíte, ste mu viac oddaný, ako keď len “zdedíte” roky fungujúci zbor po niekom. Založiť nový zbor je vždy vzrušujúcejšie. Ja určite neľutujem, že som založil Cambridge Singers.

A práve s týmto zborom ste nahrali veľké množstvo skladieb.
Mal som to šťastie, že v 80. rokoch boli nahrávky výnosné. Dalo sa všeličo nahrávať a hoci ste na tom nezarobili veľa, trh bol dosť veľký na to, aby ste si mohli dovoliť zaplatiť ďalšiu nahrávku. To však už viac neplatí, pretože celý nahrávací priemysel sa viac menej zrútil. Predajnosť CD je už takmer na nule a streamovacie služby ako Spotify a podobne platia veľmi málo. Tvrdia síce, že je to v rámci zákona a niektorým dôležitým ľuďom platia, no nedá sa to porovnať s maržou, ktorú by ste si mohli uplatniť na predaji reálnych CD. Takže ja som mal veľké šťastie, že mi napadlo založiť Cambridge Singers práve v tých časoch. Takisto bolo veľa zborového repertoáru, ktorý pred nami nikto nenahrával a situácia na trhu bola tiež dobrá. No a samozrejme, podarilo sa mi nahrať aj vlastné skladby.

Rád vyhľadávam novú hudbu a počúvam, čo tvoria mladí skladatelia.

Ako je to s nahrávkami skladieb dnes?
Kedysi, ak ste išli nakupovať do centra mesta, v každom meste bol hudobný obchod. Dnes si už nahrávky pomaly nemáte kde kúpiť. Áno, kúpite ich na Amazone. No ľudia už veľmi nepočúvajú hudbu z CD, ale skôr cez streamovacie služby a tam očakávajú, že to bude kvázi zadarmo. To samozrejme nie je udržateľný model, pretože ak výroba niečo stojí, a taká nahrávka naozaj niečo stojí, musíte očakávať, že to aj bude niečo stáť, aby ste sa k nej dostali. Nemôžete predsa vyrábať nahrávky za peniaze a potom ich rozdávať zadarmo. Čo je viac-menej to, čo sa deje na Spotify. Podľa mňa sa treba zmieriť so streamovaním, no tiež treba zabezpečiť, aby bolo lepšie platené. To sa zatiaľ nestalo. Spotify sa darí, no hudobníkom a nahrávacím štúdiám až tak nie.

Existujú však aj iné streamovacie platformy, ktoré viac dbajú na skladateľov.
Áno, existujú aj iné platformy, ktoré sú štedrejšie. No Spotify je najväčšia platforma. V čo dúfam je to, že vzniknú špecializované platformy, ktoré sa budú venovať klasickej hudbe. Zatiaľ existuje jedna, či dve. Či uspejú, to neviem.

Už niekoľko rokov spolupracujete s Americkou asociáciou zborových dirigentov. Pochádzajúc z Európy, aké sú rozdiely medzi americkou a európskou zborovou kultúrou?
Nuž, tu je to jednoducho väčšie. Obrovská krajina, obrovská populácia a tiež veľa prisťahovaleckých skupín, ktoré vytvárali Ameriku a priniesli si silnú hudobnú kultúru. Napríklad luteráni zo stredozápadnej Škandinávie si priniesli silné hudobné tradície. Pripomínali im domovinu a tak sa zborový spev stal centrom americkej hudby. V mnohom je to tu zorganizované podobne ako v Európe, no veľký rozdiel je v tom, že tu sa oveľa viac darí cirkvám. Majú viac peňazí a väčšie kongregácie. Amerika je veľmi náboženská krajina. Okolo štyridsať percent Američanov sa zúčastňuje náboženských aktivít minimálne raz do týždňa. V Európe je to menej než päť percent a toto číslo klesá. V Amerike hrá cirkev veľkú úlohu pri udržiavaní zborovej hudby. No na druhej strane nemajú takú tradíciu katedrálnych chrámov, ako napríklad my v Anglicku, kde máme chlapčenské a mužské spevácke zbory, a dnes aj dievčenské zbory. Pre Anglicko je veľmi typické, že zbor spieva každý deň a nielen v nedele. Takže v tomto je veľký rozdiel. Amerika nemá túto tradíciu. Ďalej európske, či skôr anglické ženské soprány tvoria tón na základe čistého zvuku chlapčenských sopránov. Keď to počujú, chcú spievať podobne. V Amerike tento model neexistuje. Nie je tu veľa zborov s chlapčenskými sopránmi, nie je to tu zvykom. A je tiež pravdou, že v speve, ktorý počujete od amerického zmiešaného zboru je viac vibrata ako používame v Anglicku. Ale to je ako cukor do kávy. Niekto ho má rád menej, niekto viac a niekto vôbec. Takže toto sú tie rozdiely. Čo sa týka inštitúcií, myslím, že tie sú viac-menej rovnaké. Napríklad také komunitné zbory sú niečo, čo máme podobne aj my v Anglicku. No keď začnete robiť hudbu, rozdiely sa stratia. Mám rád, keď americký zbor znie ako americký zbor. Nechcem, aby kopíroval zvuk anglického, či škandinávskeho zboru. Potom by všetky zbory zneli rovnako a to by bolo nudné. Orchestre po celom svete takto začínajú znieť, čo je naozaj škoda, pretože zvykli znieť v rôznych krajinách naozaj odlišne. Napríklad v Českej republike sú veľmi výrazné dychové nástroje, pretože na nich zvyknú hrať aj vonku. Preto znejú extrovertnejšie a hlasnejšie, tak ako to v britskom orchestri nepočujete. No keďže orchestre počúvajú nahrávky iných orchestrov, začínajú sa navzájom podobať. Čiže to vidím na zboroch ako pekné, keď cestujem po svete, že znejú odlišne a myslím, že je to skvelé. Je to znakom zdravej kultúry.

Prepojenie americkej gospelovej zborovej kultúry a tradičného anglického zboru sme mohli počuť minulý rok na kráľovskej svadbe princa Harryho a Meghan v podobe Kingdom Gospel Choir. Ako na vás zapôsobila táto spolupráca?
Bolo to úžasné. Chceli si uctiť Meghanin pôvod a povedali si, že dajú dokopy gospelovú hudbu, s ktorou Meghan vyrastala a zbor sv. Juraja z Windsoru. Ak si pamätáte, podelili si jednotlivé skladby. V konečnom dôsledku teda Zbor sv. Juraja nespieval veľa. Spievali “If you love me” od Thomasa Tallisa, moju úpravu “The Lord Bless You and Keep You” a Kingdom Gospel Choir spieval “Stand by me” , tým výberom si veľmi nie som istý, a na konci “Amen” od Jestera Hairstona, ktoré počul už málokto, keďže zaniklo v hluku tlieskajúceho davu. V každom prípade to bolo niečo úplne iné, ako sme zvyknutí na kráľovských svadbách. Svadba Harryho a Meghan mala v sebe čosi neformálne, čosi nové. Podieľal som sa na svadbe Williama a Kate vo Westminsterskom opátstve a to bola veľmi tradičná svadba. Myslím, že si povedali, že Harry nebude kráľom, nie je dedič, takže svadba vo Windsore bola skôr rodinnou oslavou s priateľmi. Neboli na nej žiadni politici, či hlavy štátov, ktorí boli na svadbe vo Westminsteri, keďže to bola úplne iná záležitosť. Svadba Harryho a Meghan sa mi veľmi páčila, bola premyslená a dobre nakombinovaná. Samozrejme aj liturgia a kázeň biskupa Curryho sa veľmi líšila od toho, na čo sme v Anglicku zvyknutí. No bola to pekná udalosť a som poctený, že tam zaznelo aj niečo moje.

Kto sú Vaši obľúbení skladatelia zborovej hudby?
Och, všetci. Záleží, akú mám náladu, čo práve hľadám. Je len málo skladateľov, ktorých nemám rád a ak aj počujem skladbu, ktorá mi nič nehovorí, väčšinou hľadám chybu v sebe a poviem si, že som ju asi nepochopil. No môj zoznam obľúbených skladateľov pozostáva najmä z tých, ktorí vychádzajú a inšpirujú sa dedičstvom gregoriánskeho chorálu, čo je najstaršia forma hudobného zápisu, aký máme. Milujem renesančnú polyfóniu – Victoriu, Palestrinu, Tallisa, Byrda a tak ďalej. A samozrejme zbožňujem Bacha a Händla, Mozarta, Haydna, Beethovena, Schuberta. Veď viete, klasika.

A zo súčasných skladateľov?
To je zaujímavé. Myslím si, že je veľa talentovaných skladateľov, no ešte nevieme, čiu tvorbu si budeme v budúcnosti pamätať. V minulosti to bolo tak, že na nie príliš dobrú hudbu sa zabudlo a zostala nám len tá naozaj dobrá. V súčasnej hudbe sa nám však mieša dobrá hudba s nie až tak dobrou a ťažko povedať, čo pretrvá. Takže radšej nemať obľúbených súčasníkov, pretože nebudeme žiť tak dlho, aby sme zistili, koho hudbu si svet zapamätá. Rád vyhľadávam novú hudbu a počúvam, čo tvoria mladí skladatelia. Mám medzi nimi niekoľko priateľov a sú pre mňa dôležití, pretože cez nich som v obraze a sledujem ich vývoj s veľkým záujmom. No nechcem vymenúvať obľúbených súčasných skladateľov, pretože je ešte na to priskoro.

John Rutter (1945)
Anglický skladateľ a dirigent, ktorý pôsobí na medzinárodnej scéne. V rámci svojej tvorby sa zameriava predovšetkým na zborovú hudbu. K jeho najznámejším kompozíciám patria vokálno-inštrumentálne diela Gloria, Requiem, Magnificat, Omša detí a Dar života. Medzi speváckymi zbormi sú taktiež populárne aj jeho individuálne skladby The Lord bless you and keep you, For the beauty of the earth, Look at the world, and All things bright and beautiful. Je zároveň autorom a upravovateľom viacerých anglických kolied. V roku 1983 zažil nahrávaciu spoločnosť Collegium za účelom nahrávania skladieb so svojím profesionálnym komorným zborom Cambridge Singers, s ktorým nahral viac ako päťdesiat nahrávok. V roku 2018 zostavil zborník sakrálnych piesní pre organ a miešaný zbor.

 

Pripravila: Dominika Semaňáková
Slovenský preklad: Marianna Takáčová
Foto: www.johnrutter.com

PRIDAJ KOMENTÁR