O tom čo je tréma a ako ju môžu hudobníci zvládať nám porozpráva hudobník a mentálny kouč Jörg Zwicker, ktorý nedávno navštívil Bratislavu v rámci workshopu na Vysokej škole múzických umení.
Pán Zwicker, v hudobnom odvetví pôsobíte už nejaký čas…
Áno, 35 rokov.
Okrem toho, že ste aktívny hráč, ste zároveň kouč a pomáhate hudobníkom v oblasti komunikácie a motivácie. S akými problémami sa hudobníci v tejto oblasti najčastejšie stretávajú?
Problémy môžu byť rôzne. Sú také, s ktorými sa stretávame v bežnom živote všetci a potom sú špecifické problémy, ktoré vyplývajú z toho, že od prvého dňa hrania sme si navzájom konkurentmi. Ak pracujeme na živnosť, nebeží nám plat, keď nehráme, takže sa často strachujeme o naše živobytie. Preto málokedy oddychujeme a nejdeme na dovolenku. Cvičíme a vystupujeme aj keď sme chorí, počas turné málo spíme, jeme neskoro po koncerte a samozrejme sme pod neustálym tlakom kritikov, ostatných hudobníkov, rodičov a najmä nás samých, aby sme hrali dokonale ako z cédečka.
Ako je to s vedúcimi hudobných telies? Týka sa to aj ich?
Sú tiež nervózni, pretože ich meno je napísané v programe. Ak ste členom orchestra, možno sa sem-tam na nejakú skúšku nepripravíte. No dirigent musí byť dobre pripravený už od prvej skúšky na každú jednu, inak stratí kontrolu nad orchestrom. Mnohí dirigenti takéto situácie nezvládajú veľmi konštruktívne. Pokiaľ ako dirigent stojíte pred orchestrom a rečou tela hovoríte “dokelu, som nervózny”, tak orchester vašu nervozitu kopíruje.
Akú úlohu v tom zohráva tréma a prečo ju vlastne cítime?
Tréma vychádza z evolúcie a je pozostatkom spred tisícok rokov. Ak boli naši predkovia v centre pozornosti a sledovalo ich mnoho párov očí, znamenalo to reálne nebezpečenstvo. Naša civilizácia sa vyvinula rýchlejšie ako náš mozog. Takže hoci dnes na pódiu neprežívame smrteľné nebezpečenstvo, sledujú nás stovky párov očí. No a samozrejme do hry vstupujú naše očakávania a strach zo zlyhania, že nebudeme dosť dobrí.
Ako by mal umelec pracovať s trémou tak aby neovplyvnila jeho vystúpenie? Dá sa tréma vôbec zvládnuť?
Hudobníci si musia byť vedomí, že strach je pre nás dôležitý. Pomáha nám v tažkých a neznámych situáciách, aby sme nespravili niečo, čo pre nás nie je dobré. Preto sa snažím študentov naučiť, že majú byť vďační za nervozitu. Telesnou reakciou na úzkosť je, že máme viac energie na riešenie situácie. Ale ak jej je príliš veľa, môže to mať negatívny vplyv na výkon a vtedy treba mať zvládnuté rôzne dychové cvičenia, vizualizáciu, relaxačné a aktivačné techniky. Je to vlastne mentálny tréning. Seriózny mentálny tréning sa nesnaží úzkosť potlačiť, ale naučiť sa ju zvládať. Nezačínajte dva týždne pred súťažou či koncertom, ale pracujte na tom denne po celý rok.
Na pódiách sa nám neraz stane, že dostaneme aj tzv. “okno”. Dá sa tomu predísť?
Dá sa tomu predísť cez mentálny tréning. Ale ako som už spomínal, je potrebné dlho trénovať, aby ste to vedeli použiť, keď treba. Mentálny tréning by sme nemali brať len ako techniku, ale ako druh životného štýlu. Každý deň venujeme veľa času umývaniu, obliekaniu, úprave zovňajšku, no nenájdeme si čas na najdôležitejšie časti tela – srdce a mozog. A to je zvláštne. Mentálny tréning by sa teda mal stať takou bežnou súčasťou života ako sprchovanie, či umývanie zubov.
Počas workshopu v Bratislave ste používali aj moderné technológie, konkrétne biofeedback. Ako vám toto zariadenie pomáha počas koučingu s klientom?
Bio a Neurofeedback je skvelá metóda, ktorá nám ukazuje ako naše telo a mozog reagujú na stresujúce situácie, takže vieme trénovať efektívnejšie. Zároveň to dáva mentálnemu tréningu vedecký základ pre ľudí, ktorí si myslia, že vychádza z ezoteriky. Väčšinou začínam štandardným stresovým testom a postupne nastavím rôzne tréningové techniky. Po niekoľkých stretnutiach
s klientom zredukujem použitie techniky, aby sa naučil ovplyvňovať reakcie svojho tela sám bez spätnej väzby zo stroja.
Ste zároveň odborníkom na komunikáciu. O hudobníkoch a celkovo umelcoch sa občas hovoriť, že zvyknú byť prectlivení, a preto sa s nimi musí komunikovať citlivejšie. Je to naozaj tak? Sú hudobníci, resp. umelci oveľa viac citlivejší na komunikáciu ako iné povolania?
Neviem, či je na tom niečo pravdy. Možno sú o tom nejaké vedecké štúdie. No iste by mohlo mať vplyv to, že si roky denne cvičíme zmysly istým spôsobom.
Akú úlohu zohráva sebamotivácia u hudobníkov?Sebamotivácia je jediná motivácia. Ak nemáte o niečo záujem, nemáte motiváciu. Tréner vám môže len pomôcť nájsť, čo vás zaujíma, motivácia by mala prísť sama.
Poďme teraz trochu k deťom a ich motivácii. Ako by mali rodičia správne viesť deti ku cvičeniu na hudobných nástrojoch tak, aby ich zároveň nedemotivovali?
Myslím, že od detí sa môžeme veľmi veľa naučiť. Dokážu sa sústrediť a motivovať tak, ako žiaden dospelý. A keď im začneme hovoriť, čo majú robiť, strácajú tieto schopnosti. Preto by sme sa mali snažiť pochopiť ich a pomôcť im. Ukázať im zaujímavosti sveta, nádheru prírody, zvierat a ako žiť radostný život. Musíme im ukázať, že hudba je nádherný medzinárodný jazyk, ktorým môžeme komunikovať a nie len technika so správnym tempom a intonáciou.
Oproti minulosti má dnes tzv. klasická hudba oveľa viac žánrovej konkurencie. Ako by sme podľa vás mohli zatraktívniť klasickú hudbu, tak aby sme pritiahli čo najviac ľudí?
Myslím si, že by sme mali začať hudbu viac chápať ako jazyk. Zabudli sme sa rozprávať s publikom skrze nástroje. To je dôvod, prečo publikum nechápe, čo robíme. Vždy hovorím svojim študentom, aby rozprávali príbeh. Nie môj príbeh, či kópiu mojej interpretácie, ale ich vlastný príbeh. A ja sa snažím uhádnuť, čo mi hovoria.
No predsa len žijeme v pretechnizovanej spoločnosti a technológie sa stávajú našu každodennou súčasťou. Má v takejto spoločnosti klasická hudba ešte budúcnosť?
Určite! Potrebujeme ju kvôli rovnováhe, tak ako potrebujeme deň a noc či teplo a chlad.
Chceli by ste našim čitateľom niečo odkázať, či poradiť?
Moje osobné motto je: pracuj tvrdo, no neber všetko príliš vážne. Aj na pódiu. Videl som mnoho skvelých hudobníkov, ktorí sa celé hodiny na skúške ani raz nezasmiali. To je pre mňa neuveriteľné. Život je krátky, Carpe diem!
—
Jörg Zwicker (1969)
Jörg Zwicker je rakúsky violončelista, dirigent, hudobný pedagóg, mediátor a mentálny kouč. Študoval hru na violončelo o profesorky Hildgund Posch na Kunstuniversität v Grazi a hru na violu da gamba u Josého Vazqueza na Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. Od roku 1985 sa aktívne venuje interpretácií starej hudby a v tom istom roku zakladá aj svoj prvý ansámbel, z ktorého sa v roku 1992 vyvinul barokový súbor Capella Leopoldina. V rokoch 1991 – 1995 študoval u Jaapatera Lindenata hru na barokové violočelo na Kráľovskom konzervatóriu v Haagu a tiež u Christopha Coina v Schole Cantorum Basiliensis vo Švajčiarsku. Na svojom konte má viac ako 40 produkcií CD nosičov a tiež viacero rozhlasových a televíznych nahrávok. V rokoch 2011 – 2013 získal vzdelanie mediátora pre komunikáciu a riešenie sporov v oblasti občianskeho práva. Od roku 2014 je certifikovaným mentálnym koučom pre hudobníkov a súťažných športovcov.
Pripravila: Marianna Takáčová
Foto: archív Jörg Zwicker